Záhada jaskynného vŕšku

Čas letel a jarné dni sa čoraz viacej začínali podobať tým letným. Slnko sa zrejme rozhodlo upiecť všetko, čo sa bude dať, a tak neúprosne pražilo na Zem. Nútilo bytosti ukrývať sa v tieňoch. Dňom vládlo teplo a v uliciach sa prechádzala prázdnota. Rovnako všetci i ja som netrpezlivo vyčkávala, kým sa pôvodca tohto tepla skloní k zemi. Už dávnejšie som chcela zavítať k Jaskynnému vŕšku.

Keď sa mi zdalo, že už nastal čas vyjsť, zavolala som Bellu a vybrali sme sa k lesnému domovu. Našou prvou zastávkou bola rieka. Bella potrebovala schladiť hustý kožuch, ktorý ju v týchto dňoch len obťažoval. Keď sa poriadne vyváľala v chladných vlnkách, vybehla mi ukázať, ako dokáže fŕkať. Ej, veru dokázala to na jednotku… Keď už sme boli obe mokré, mohli sme pokračovať ďalej. Všetko okolo nás bolo presýtené teplom. Chodníky, cesty, lúky, zovšadiaľ sálala páľava. Tráva bola suchá, len maky vytŕčali svoje jasno červené hlávky a spestrovali krajinu. No i napriek nim sa cesta zdala byť dlhá a bezútešná. Po lúčnych škriatkoch nebolo ani chýru.

Svet ožil až v okamihu, keď za horami zmizol aj posledný slnečný lúč. Okolie tmavlo a ja som si s Bellou vykračovala čoraz rýchlejšie. Stromy boli už na dosah. Ach, tie stromy! Po celý ten čas dokázali odolať teplu a v tieni svojich tiel, uchovali chlad, ktorým ma teraz štedro núkali. Rozhorúčená Bella si k nim ľahla a mokrou papuľou vdychovala studený vzduch, ktorý prinášal jemný vánok. Sadla som si k nej a pozrela po tmavnúcom lese. Na prvý pohľad pôsobil až strašidelne. Tmavé kmene stromov týčiace sa do výšky, tajomný šum lístia. Pomedzi nepriehľadnú stenu rastlín bolo počuť občasné prasknutie suchého konára pod nohou neznámeho tvora. Inokedy sa zas lesom ozval škrek podráždenej sojky. Znel strašidelne, démonicky. Neskúsený návštevník by z neho určite strachom zamrzol. Najhlasnejšie však bolo húkanie sovy. Sedela kdesi na najvyššom strome. Ozvena jej spevu sa niesla dlho a ďaleko.

Bella sa na mňa znepokojene pozrela.
„Len mi nevrav, že sa bojíš, psisko!“ zasmiala som sa jej.
Na to sa urazene zdvihla a rozbehla sa hlbšie do lesa.

Jej chvost sa mi obtrel o nos a už jej nebolo. Vedela, kam máme namierené. Dobre poznala tú cestu. Stačilo mi nasledovať tie najhlučnejšie kroky – tie jej, aby som dorazila do cieľa našej cesty. Neuplynula ani hodina, keď sme minuli drobný močiar a zavítali k Jaskynnému vŕšku. Stromy tu neboli husté, a tak sa dalo pomedzi ne kráčať vo svetle mesiaca. Tešila som sa na svoju obľúbenú jaskyňu, tešila som sa na jej pokoj. Jediné, čo som nikdy nechápala bolo to, že zakaždým, keď zavítam na tento vŕšok, vždy vyzerá inak. Skaly, pukliny, jaskyne, vždy ležia trošinku inak. Nie je to výrazná zmena, no niet dňa, kedy by nenastala. Poslednou prekážkou, čo ma delila od môjho zvyčajného ležoviska bola veľká skala, ktorá zároveň tvorila strop malej jaskynky. I keď bola tma, liepali sme sa po nej s Bellou ako správni lesní obyvatelia. Keď sme z nej chceli zoskočiť, lesom sa ozval hlboký hlasný zvuk sťa by hrom. Zem sa zatriasla. Ja som objala skalu a zaryla som ruky do machu.

„Čo sa to do frasa deje!“ zazrela som na Bellu, ktorá sa tvárila ešte zmätenejšie než ja.
Zvuk zaznel znova, tentoraz dlhšie. Spolu zo zemou sa triasli aj stromy.
„Výborne! Už aj tu sú zemetrasenia.“ pomyslela som si.

Ale nebolo to zemetrasenie. Bolo to niečo… ani neviem, či niečo strašidelnejšie, hroznejšie alebo naopak menej strašidelné? Ale hrozné to bolo jednoznačne dosť. Aspoň na prvý pohľad určite. Skala predo mnou sa znovu pohla. Najskôr vám ju trochu opíšem. Predstavte si dve obrovské bralá, ktoré sa natesno zrazili a medzi nimi zostala štrbina akoby krátky tunelový prechod. Ňou by ste sa mohli dostať spod Jaskynného vŕšku k mojej obľúbenej jaskyni, ktorá ležala pod ďalším bralom podobným hrčavej hlave. A teraz späť do deja. Dve bralá sa začali dvíhať do výšky. Bella to nevydržala a kamsi zdupkala… popravde neviem, kam zdupkala. Ja som sa však držala prvého brala ako kliešť. A povedzme si to na rovinu… Z pohľadu dvíhajúceho sa brala som musela vyzerať práve tak. Na úplnom vrchu skaliska sa otvorili tri žiarivé oči. Boli ako láva, no nevyzerali kruto. Ich zrenice boli obrovské a rozhliadali sa po okolí, každá iným smerom. Zrazu sa pozreli všetky na mňa. Okolím sa rozhučal dunivý a ťažko zrozumiteľný hlas.

„Vstááávaaaj, draaahááá!“ zahuhňalo bralo.

Pod rukou som zacítila pohyb. Mach a kríčky sa začali odsúvať a moja ruka zostala na žiariacom podklade. Bol chladný a studený ako kameň… Bolo to obrie oko! Kamenný tvor zažmurkal. Bleskovo som sa odtiahla a užasnuto som pozerala raz pod seba a raz pred seba. Čo to má byť? Tvor však nedbal na to, že som sa mu pred chvíľou dotýkala oka. Obďaleč sa znovu ozval hluk. Kamenná slečna podo mnou začala vstávať a spolu s ňou aj ďalšie kamenné bytosti. Bolo ich tam mnoho. Pohybovali sa pomaly, mňa si vôbec nevšímali. Ich telá boli obrastené machom a stromami. Mali rozličný počet očí a končatín. Sadali si k sebe a rozprávali sa. Pozerali na hviezdne nebo a pozorovali lesnú zver, ktorá sa ich nebála. Ja som sa nepúšťala veľkej hlavy na ktorej som sa ocitla a prežila som s týmito bytosťami celú jednu noc.

Okolo polnoci sa všetky zhŕkli na miesto, kde zostala obrovská čistina bez stromov. Nebo sa ligotalo, hviezdy sa mi zdali byť jasnejšie.

„Už tooo buudeee!“ zamumlala kamenná slečna, na ktorej som sa niesla.
Začala som byť zvedavá. Jej žiarivé oko sa upieralo na oblohu.
„Ech… A čo bude?“ spýtala som sa zvýšeným hlasom.
Veľká zrenica na jej oku sa zrazu stiahla a skúmavo začala blúdiť hore-dole po okolí.
Nahla som sa nad žiariace oko a zamávala som kamennej slečne.
„Tu som!“
„Aach, ešte stáálee? Siii miii tyy alee zvlááštnaaa srrrnkaaa.“
„Ja nie som srnka.“ zamrmlala som.
Kamenná bytosť ma nepočula a po krátkej prestávke pokračovala s odpoveďou na položenú otázku.
„Iiideemee jeesť.“ vystrela ruku a ukázala na nebo.
Moje oči sa upreli hore spolu so stovkou ďalších žiariacich.

Po tmavej oblohe začala padať hviezda. Nebol to záblesk, letela pomaly. Jej chvost bol ako zlatý prášok, ktorý sa rozlieval po nebi. Za chvíľu začali padať ďalšie hviezdy. Zlatý dážď, čo rozjasnil tú noc bol prekrásny, ale to prekvapenie prišlo až o pár chvíľ neskôr. Kamenné bytosti sa začali naťahovať čo najvyššie. Prach z hviezd, hviezdny jas, padal na jaskynný vŕšok a zalieval ho zlatým svetlom. Padal na rastliny, na mňa i na kamenné bytosti. Tie ho začali zberať rukami obrastenými machom a jesť. To sa dialo takmer hodinu. Pozorovala som ich. Hviezdny jas bol ako snehový poprašok. Chladil… a na druhú stranu, voňal sladko ako najlepší nektár. Napadlo ma, že i ja môžem z neho kúsok ochutnať. Váhavo som vystrčila jazyk a olizla kúsok, čo mi padol na ruku. Bola som trochu sklamaná, nemal žiadnu chuť…

Keď sa začalo rozvidnievať, kamenné bytosti si políhali naspäť, tak ako boli pred tým, no predsa trochu inak. Zatvorili oči a zaspali až do ďalšej noci. Chvíľu som sa ešte nehybne držala kamennej hlavy.

Vedľa mňa zrazu zosadol malý Ragrú. Už dávnejšie odišiel žiť do lesa. Teraz sa na mňa ustarostene pozeral a kýval hlavou smerom k mestu. Volal ma tým smerom. Nuž, vyrazila som spolu s ním von z lesa. Tam smutne skuvíňala vystrašená Bella. Keď nás zbadala, v tom okamihu sa na chvíľu stala najšťastnejším psom na svete. Rozlúčili sme sa s Ragrú a odišli sa vyspať. Však kto mal tušiť, že v lese stretneme kamenné čudá, ktoré ma tam zdržia tak dlho a ja prebdiem noc?

Tento nočný výlet sa však neobišiel bez dôsledkov. Jesť hviezdny jas? Mohla som tušiť, že to nebude len tak. Na ďalšiu noc sa moje vlasy aj oči rozžiarili sťa tekuté zlato a žiarili tak takmer týždeň… A poviem vám, že zo svietiacou hlavou sa teda spí poriadne blbo… Už nikdy viac! 😉