Túžba konca

Na východe vychádzalo slnko, celú krajinu zalievalo svojím teplým svetlom. Bolo krásne júnové ráno. Vtáky poletovali vzduchom a nahlas štebotali. Najhlasnejší z nich bol malý drozd. Sedel neďaleko veľkého domu maslovej farby a nahlas oznamoval svoju existenciu. Stalo sa mu to takmer osudným. V okamihu, keď naňho vyskočil tučný kocúr, rýchlo vzlietol a preletel okolo otvoreného okna, v ktorom stál malý bonsaj. Patril prebúdzajúcej sa Viky. Za normálnych okolností by ešte spala, no drozdí spev ju zobudil. Pomaly pootvorila oči a vystrčila hlavu z množstva vankúšov. Vzdychla… Ani náhodou sa jej nechcelo vstať. Skúšky sú za ňou, tak prečo by mala tak skoro vychádzať z mäkkej postele? Voľné dni si treba užiť!
Viky si zapravila dlhé svetlé vlasy za ucho a pozrela sa von oknom. S počasím bola spokojná. Jej malý stromček, čo stojí na okne už od jej narodenia začínal pučať. Usmiala sa.
Po izbe sa rozľahol hlasný zvuk, signalizujúci príchod novej SMS-ky. Tón ani len nestihol doznieť a Viky už držala mobil v rukách. Na displeji svietil nápis „MILÁČIK <3“. Viky nečakala a správu otvorila. V tom momente sa úsmev stratil z jej peknej tváre.

„Viky, prepáč, ale je koniec. Náš „vzťah“ ma už nebaví. Prosím nevolaj mi, nepíš, ani za mnou nechoď.“

Viky sčervenela. Chvíľu uvažovala, či si z nej Lukáš nestrieľa, no nemal to vo zvyku. Nevolať? Nepísať? Tak to určite! To si myslí, že takéto slová napíše len tak?! Viky zúrivo vyťukala dobre známe číslo, až jej dlhé upravené nechty nahlas narážali na obrazovku… No Lukáš nedvíhal.
„Panghart!“ zavrčala a vytiahla sa z postele.
V spodnom prádle prebehla k ružovému notebooku a zapla ho. Kým sa všetko načítalo, otvorila skriňu a chvíľu do nej pozerala. Veci boli pekne poukladané na pravidelne rozložených kôpkach, rozdelených podľa farby a druhu oblečenia. Viky si rýchlo premerala každú z nich a nakoniec si vybrala. Dlhé nožičky natiahla do riflových minikraťasov a na vrch si prehodila ľahké tielko bielej farby. Ešte raz si zívla a nervózne prebehla k malému laptopu, ktorý bol položený na veľkom stole. Akonáhle sa dostala na Facebook, otvorila správy a písala:

„Lukáš?! Povedz mi, že si to nemyslel vážne. SMS-ka? Prečo sa chceš rozísť? Ako sa opovažuješ urobiť mi niečo takéto? Toto by ozajstný chlap nespravil. Som zvedavá, ktorá k*rva ťa na to nahovorila. Ale neboj, ja na to prídem.“

Stlačila enter a hneď sa začala hrabať v profile priateľa, ktorý chcel vycúvať zo vzťahu. Včera si pridal medzi priateľov dáku ryšavú babu. Vraj Nikuš Ka…! Viky v duchu zavrčala. Stískala myšku a rozmýšľala, či jej napíše. Počítač však zažblnkal skôr ako stihla čokoľvek urobiť a oznámil príchod novej správy.

Takže ten zbabelec si ju aj vypol… Vikin tep sa zvýšil. Čo mu spravila? Zamračila sa a začala čítať:

„Všetko som v tej správe myslel vážne. Odpusť, že to bola len správa, ale dobre vieš, že inak by si spravila scénu. A nieže by som sa chcel rozísť, ono sa to už stalo. Viky správaš sa naozaj hrozne. Nemôžem ti robiť sluhu. Už som ti to vravel mnohokrát, no nepočúvala si ma. A nie, nikoho teraz nechcem, nie je to kvôli nikomu inému. Čau…“

Viky prečítala správu ešte päťkrát, kým jej úplne došlo, že Lukáš sa s ňou naozaj rozišiel. V hlave jej behala otázka – Prečo? Prečo? Prečo?! Chcelo sa jej kričať, no zostala ticho. Jej nálada padala do hlbokej priepasti. Nemohla uveriť, že sa s ňou rozchádza len tak. Je pekná, milá, dobrá frajerka! Určite si našiel nejakú inú. Neexistuje iný dôvod. Bola presvedčená, že ju podvádza. Do očí sa jej začali tisnúť slzy. Ešte na chvíľu zabehla do mailovej schránky, skontrolovať si poštu, či jej neprišla správa o prijatí do modelingovej agentúry, aby ju aspoň niečo v tento deň držalo na nohách. Schránka však bola ako aj po iné dni prázdna, nebolo v nej žiadnej novej správy. Viky pomaly prešla späť na posteľ a rozplakala sa.

Ležala v nej až do obeda. Keď vstala, objednala si pizzu a zamierila do kúpeľne. Pomaly si česala vlasy a zazerala do zrkadla. Nevyzerá zle. Plné červené pery jej vytvárajú elegantný kontrast s bledou pokožkou. Úzky nos jej môže závidieť ktorákoľvek baba a dlhé vlasy blond farby, ktoré sa prirodzene vlnia, tiež nemá len tak hocikto. Sú dlhé takmer až po pás, dostáva sa im výbornej starostlivosti. Jedinou chybičkou, ktorú musí odstrániť sú trochu opuchnuté tmavé oči, ktoré unavil plač. Viky si ich rýchlo prepláchla studenou vodou a vysušila jemným obrúskom. Hneď je to lepšie! Na záver si skontrolovala výrazné obočie, či je dostatočne upravené, potom sa na chvíľu upokojila. Večer pôjde na nejakú poriadnu párty! Ukáže Lukášovi, že ho nepotrebuje. Určite si namýšľa, že ho bude prosíkať. Mýli sa!

Rýchlo si zopla vlasy do strapatého drdola, umyla si zuby a trochu sa nalíčila. Pokiaľ čakala na pizzu pozrela si statusy kamarátiek, aby sa dozvedela, ktorá pôjde do akého klubu. Potom poliala malý bonsaj. Keď bola malá, starala sa oň jej mama. Zasadila ho pre ňu v deň, keď sa dozvedela, že bude mať dieťa. No časy detstva utiekli a Viky sa o bonsaj starala sama. Bol krásny. Jeho lesklé tmavé lístočky rástli husto po celej korune. Bol vytvarovaný do tvaru nejakého exotického stromu savany. Viky sa nevedela dočkať kedy už konečne rozkvitne. Malo to byť jeho prvé kvitnutie po dvadsiatom prvom roku jeho existencie. Viky sa však bála. Púčiky sa jej na chvíľu zazdali byť prázdne. Skúmala by ho dlhšie, no zazvonil zvonček. Dorazila pizza…

Viky zbehla dole schodmi a vyšla z domu. Prešla krátkym chodníčkom okolo nízkych kríkov a otvorila bránu na záhrade.

„Dobrý deň! Objednali ste si pizzu hawai…“ pozdravil ju kuriér a nespúšťal oči z jej ľahkého oblečenia.
„Áno.“ odpovedala úsečne.
Skúmavý pohľad neznámeho muža jej zvyšoval sebavedomie. Podala mu peniaze, zobrala si krabicu a pyšne ako páv odkráčala do domu.

Pizzu si zobrala k televízoru a otvorila veľkú krabicu. Do nosa jej udrela silná, no lahodná vôňa, ktorú bolo dovtedy cítiť len jemne. Viky sa usmiala. Už bola hladná, na pizzu sa tešila. Zapla televízor, kde bežala nejaká kriminálka. Začala jesť. Ani sa nenazdala a takmer celá pizza už ležala v jej bruchu. Nečinne pozerala na veľkú plochu nového televízora a sledovala zápletku. Mohla vidieť niekoľkých vyšetrovateľov, ktorí sledovali stopu neznámeho páchateľa, čo zabil bezbrannú ženu. Neskôr z toho všetkého vyplynulo, že ženu zabila milenka jej manžela, ktorá ho chcela len pre seba. Keď zaznela konečná hudba, Viky si v duchu zanadávala a televízor vypla. Hlavou sa jej preháňali myšlienky. Ktorá baba by tak asi zabila ju??! Neuvažovala o tom dlho. Keď sa pozrela na hodiny, zistila, že je už po pol druhej, a tak zavolala svojej najlepšej kamarátke. Mali rovnaký vkus, čo sa módy týka a rovnaké názory na svet. Telefón chvíľu nik nezdvíhal, potom sa však zo slúchadla ozval hlasný pozdrav, ktorý až pichal Viky v uchu:

„Čau, žena! No ako strávime tento prekrásny piatoček?“
„Ahoj, Zuzič. Rozmýšľala som, že by sme sa šli poriadne vytancovať. Zabudnúť na život.“ povedala Viky.
Kamarátka na druhej strane vycítila jej smutnú náladu, pretože Vikin tón, bol nevýrazný, čo nebývalo zvykom.
„Čo sa deje, Viky?“ spýtala sa Zuzka.
„Lukáš sa so mnou rozišiel.“ precedila cez zuby.
„To je vol! Povedal prečo?“
„Vraj nebude môj sluha.“ oznámila Viky s povzdychom a nervózne poklepkala prstami po telefóne.
„Čože nebude? No to je vol! Akoby ti ho dakedy robil. Vol!“ zopakovala Zuzka a pokračovala: „Ako to berieš? Dúfam, že sa ním nedáš zničiť!?“
„Nie, beriem to celkom kľudne. No dnes sa to pôjde zapiť! Žiť sa dá aj bez vola!“
„Výborne, drahá! Presne tak! Ukáž svetu aká silná ženská si!“ povedala pochvalne Zuzka a chvíľu bolo ticho.
Viky nevedela, čo má povedať a tak nakoniec opäť prehovorila jej kamarátka.
„Počuj o týždeň bude super chata! Chalani, bazén, celkom luxus. Nepôjdeš tam so mnou? Sú to kamoši môjho brata. Noví ľudia nikdy nezaškodia!“ navrhla.
Viky zasvietili oči.
„Ak to vybavíš, som tam ako na koni! Kedy sa dnes stretneme?“
„O štvrtej buď u mňa! Dáme sa do nálady a pôjde sa danciť!“ zvolala Zuzka a ticho sa zachichotala.
„Budem tam!“  prikývla Viky a rozlúčila sa.

Chvíľu ticho stála. Hádam by sa jej už aj patrilo začať pripravovať na večer. Zapla rádio na najvyššiu hlasitosť a opäť vošla do kúpeľne. V jednom rohu stála obrovská vaňa a s výrivkami. Naliala do nej obrovské množstvo peny a soli do kúpeľa a pustila vodu. O necelú štvrhodinu pena vrchovito vytŕčala z veľkej vane. Viky sa do nej vnorila. Užívala si dotyk teplej vody na celom tele. Občas sa celá ponorila a počúvala hudbu pod vodou. Nechávala sa unášať veselou melódiou a rýchlym rytmom, len aby nemusela myslieť na Lukáša a jeho zradu. Nechápala, ako mohla s niekým takto prelietavým stráviť takmer dva roky života.

Keď vyšla z vane, obliekla si to najkrajšie a najdrahšie spodné prádlo aké mala a vysušila si vlasy. Nalakovala si nechty a opäť zablúdila ku skrini. Čo si obliecť? Dnes musí vyzerať najlepšie!
Po viac než polhodinovom vyberaní a skúšaní rozličných kombinácií zostala pri jednej konkrétnej. Na vrchu voľné bledé tielko, ktoré malo zo zadu priesvitnú čipku a vpredu nápis tvorený z veľkých tenkých písmen – DREAM. Bolo dlhé, trochu zakrývalo tmavosivú minisukňu spestrenú lesklými vláknami. Na dlhé nohy si natiahla čierne nadkolienky, ktoré si zospodu pripla k suni. Obula si modré konverzsky. Už zostal rad len na kabelku. Tá vyvolená pre dnešný deň bola malá, čierna, akurát na mobil, peňaženku a kozmetickú taštičku pre prípad núdze. Keď Viky usúdila, že je všetko tak, ako má byť, prilepila na kredenc oznam pre rodičov: „SPÍM U ZUZI“ a vybrala sa von. Nasadla do strieborného mercedesu, čo dostala od otca k dvadsiatim narodeninám a zamierila ku kamarátke. Tá bývala na druhej strane mesta v podobne veľkom dome ako Viky.

Keď Viky zaparkovala pred veľkou stavbou, musela chvíľu čakať. Nepáčilo sa jej to, no vedela, že večné meškanie je samou súčasťou osobnosti jej kamarátky a nikdy sa to nezmení. O desať minút sa z dverí vyrútilo drobné žieňa. Na jej hlave rástli husté strapaté vlasy, rozfúkané do všetkých strán. Boli čierne ako noc, zakaždým keď sa o nich obtrel lúč svetla, zaleskli sa na modro. Dnes si hrivu spestrila trblietkami, ktoré sa jej nalepili okrem vlasov aj na oblečenie a ruky. Na tvári jej svietili obrovské sivé oči, plné divokosti a hravosti. Jej oblečenie tvorilo tmavé obtiahnuté tričko a malé kraťasy fialovej farby. Na rukách plno náramkov a v ruke značková kabelka. Vzrast síce nemala veľký, no nedalo sa, nevšimnúť si ju. Sprevádzal ju totiž veľmi hlasný prejav a nápadné správanie. Hneď ako nasadla k Viky do auta, spustila:

„Chýbala si mi, láska!“ posielala Viky vzdušné pusinky: „Hor sa do mesta, sadneme si do baru, pohľadáme pár ľudí a hor sa žúrovať!“ vystrela ruky a začala sa pokyvkávať do rytmu hudby, ktorá v aute hrala.

Viky sa uškrnula. Táto osoba ju vždy vedela odpútať od krutej reality.
Ako Zuzka povedala, tak sa aj stalo. V ten večer pobehali celé mesto. Postretávali známych od základnej školy až cez strednú, všetci hľadali zábavu. Chutné drinky, cigarety, hlasná hudba, to bol Vikin piatkový svet, do ktorého ušla pred pochmúrnou myšlienkou na Lukáša a všetky veci, čo sa nevyvinuli tak, ako by si predstavovala. Alkohol tiekol dole hrdlom rýchlejšie než inokedy. Zanedlho už vnímala len málo vecí. Nevedela presne kde je, vedela len to, že musí tancovať. Hudba s výrazným rytmom jej predpisovala pohyby. Škoda, že ju Lukáš nevidí, závidel by jej zábavu, ľutoval by, koho odkopol preč. No Viky by ho už aj tak neprijala.

Keď sa na chvíľu zastavila a oprela sa o pult baru, barmanka jej naliala minerálku. Viky si vydýchla a osviežila vyprahnuté ústa.

„Čau, kočka. Smiem ťa pozvať na drink?“ opýtal sa akýsi mladík v bielom tielku.
Viky ho poriadne nevnímala, videla len jeho svalnatú postavu. V opitej hlave sa snažila posplietať vetu, ktorou by mu odpovedala, no v tom prifrčala Zuzka a zachránila ju:
„Viky! Viky, Viky! Nestoj tu! Poď ešte tancovať! Sorry, chlapče, táto je moja.“ vyplazila jazyk a potiahla Viky za ruku.

Opäť tu bol tanec, hrdlom sa prelial ďalší alkohol. Viky úplne stratila pojem o čase, ľahla si na nekonečné vlny rozľahlého mora. Jej svet zahalila hmla a vzdialené zvuky prichádzajúce z neurčitého smeru.

Ráno sa zobudila na Zuzkinej posteli. Vedľa nej ležal akýsi chalan, na meno ktorého si Viky nemohla spomenúť. Bolela ju hlava, pri posteli mala pripravený pohár s vodou. Natiahla sa po ňom a hodila ho do seba.  Ihneď však vyprskla, čo nestihla prehltnúť, lebo zistila, že pohár je plný priezračnej štipľavej vodky. Zanadávala a prešla do kúpeľne. Namočila si tvár a začala sa rozhliadať po dome. Bol už obed. Zuziny rodičia boli odcestovaný na dovolenke. Viky sa zmorene zvalila na kožený gauč, ktorý jej chvíľu chladil tvár. Vo vnútri cítila prázdnotu. Lukáš tu nie je, včera bola zábava, čo bude však dnes? Ach, tá hlava, prečo musí vždy tak bolieť? Zamračila sa a zatvorila oči…

Nasledujúce dni si pravidelne kontrolovala mobil a emaily, či sa jej už konečne neozvali z modelingovej agentúry. Tak veľmi po tom túžila. Veľké mestá, najlepšie žúrky, najkrajšie oblečenie! Kto by po niečom takom netúžil? Lukáš jej neodpisoval. Všetci ľudia, s ktorými zvykla tráviť čas boli niekde rozlezení. Viky sa na nich hnevala, zdalo sa jej, že jej to robia naschvál. Na radosti jej nepridával ani pohľad na malý bonsaj. Púčiky mu začínali opadávať, vyzeralo to tak, že nakoniec kvitnúť nebude.  Jediné, čo ju ako tak držalo na nohách, bola myšlienka na blížiacu sa chatovačku. Nevedela sa jej dočkať. Keď prišiel ten deň, zobrala Zuzku do auta a vyrazili vpred. Viky sa dozvedela, že Zuzka má po dlhej dobe frajera. S tichým úsmevom banovala, že ona už toho svojho nie.
Na chate spoznala veľa nových ľudí. Pozorovala úžasné priateľstvá, cítila ich silné osobnosti. Videla vzťahy, ľutovala, že ju také šťastie, aké majú oni nepostretlo.

Jeden deň uplynul ako voda v prúde zábavy, druhý Viky trávila ležaním na nafukovačke v strede veľkého bazéna. Chlipkala ovocný džús a užívala si slnečné lúče. Na očiach mala drahé slnečné okuliare.

„No čo, Viky, páči sa ti tu?“ priplával k nej Martin, ktorému chata patrila.
Bol to ukážkový príklad muža modernej doby. Upravené vlasy, vypracované telo, zdvorilé správanie…
„Najsamlepšia! Škoda, že som ťa nespoznala skorej.“ usmiala sa a nadvihla si okuliare.
Už od začiatku sa jej páčil, malo to však jeden háčik – bol zadaný.
„Potešenie je na mojej strane. Počul som, že sa hlásiš do modelingovej agentúry. Môžem ťa uistiť, že ťa tam určite prijmú.“  usmial sa.
Viky táto veta zničila bublinu dobrej nálady. Čo chce docieliť tým, že jej pripomína ako jej stále neodpisujú?
„Nuž… Dúfajme.“ ukázala rad rovných bielych zúbkov a založila si slnečné okuliare späť.
„Idem von, užívaj si, koľko len chceš.“ zamával jej a odišiel.

Viky prevrátila oči a sústredila sa na opaľovanie. Počas nasledujúcich dní pila zo všetkých najviac, bola tou, ktorú bolo všade počuť. Dokonca predbehla v rečnení Zuzku. Tá sa venovala svojmu novému priateľovi. Viky si užívala pohľady, ktoré sa na ňu upierali, užívala si každú vlnu smiechu, ktorá vznikla jej pričinením. Milovala ten pocit, keď sa na ňu upierali všetky oči.
Po štyroch dňoch sa vrátila do prázdneho domu a ihneď si zmenila status na „Niet nad chatovačky, niet nad úžasných ľudí!!!! :3“

Keď odišla od počítača, vyzrela von oknom. Jej milovaný stromček vyzeral hrozne. Mal žlté listy, niekoľko z nich opadalo. Skontrolovala, či mu nechýba voda, no bolo jej dosť.
„Čo sa ti deje, rastlinka?“ pozrela na ňu smutne.
Po prečítaní niekoľkých článkoch o bonsajoch ho presadila, dala mu novú pôdu, obtrhala choré lístočky, až mu zostalo len pár, čo na ňom ako tak držali.
Viky chodievala so Zuzkou každý večer na čaj, no tá už nemala na ňu toľko času ako pred pár týždňami. Čakalo ju niekoľko opravných skúšok, musela sa venovať priateľovi a návšteve, ktorá k nim pred niekoľkými dňami dorazila.

Viky sa začala cítiť opustene. Všetci na ňu kašlú. Čo im kedy urobila? Pripadala si zbytočne, no nechcela to nechať len tak. Plánovala dať svetu na známosť o svojom trápení, a tak ho zmenšiť. Odfotila sa pri krásnych kvetoch, pridala fotke efekt a hodila ju na Facebook. Napísala k nej dlhý komentár. Písala v ňom o svojich pocitoch, o tom, ako túži po svojich priateľoch, no kde sú? Potrebuje ich pri sebe. Bolo to nenápadné pozvanie, volanie, aby s ňou niekto trávil čas. V ten večer pridala ešte niekoľko fotiek. Vyzeral na nich dokonale. Fotky zvýrazňovali jej pery, oči, Viky nemala problém hravo pózovať. Užívala si pochvalné komentáre od kamarátov, nevedela sa nimi nasýtiť. Počet lajkov sa jej aj tak veľmi nepozdával. Na to, koľko má pridaných ľudí, mohlo by ich tam byť omnoho viac. Napriek mnohým jej obdivovateľom, písala si len s jednou osobou, Zuzkou.

„Žena, čo blázniš? Všetci sme tu pre teba. :-*“ Zuzka odpovedala na komentár k prvej fotografií.
„Ano, Zuzi, ale vieš, už dlho sme neboli spolu.“ odpísala Viky.
„Ale no nepreháňaj!! 😀 Neboj, doženieme to, pôjdeme na kúpalisko, dáme dáku babskú jazdu po obchodoch. Čo ty na to? ;)“
„Kedy?“
„Ťažká otázka, teraz mám toho celkom dosť, ale sľubujem, že ti každú jednu minútu vynahradím!“
„OK :(“ Viky sa zamračila.
Koľko toho môže Zuzka mať, že nestíha ani nakupovať?
„A čo máš nové od kedy sme sa nevideli?“ pýtala sa Zuzka.
„Vlastne nič zaujímavé. Z tej agentúry furt nevolajú, nepíšu.“ posťažovala sa Viky.
„O to sa neboj. Tam im to vždy trvalo. Mimochodom, počula som, že Martin tam má známych a rozprával im o tebe. Možno ti to pomôže.“
„Hej? Zlatý. Tak to bude asi tak. :-)“ odpísala Viky, no vôbec to tak necítila.
„Idem, žena! Drž sa! Všetko bude super, len čakaj! Pa! <3“ odpísala Zuzka a zelená gulička, ktorá oznamovala jej pripojenie na internet zmizla.

Viky sa zamračila. Bývalá spolužiačka, ktorú nemala v láske, jej komentovala fotku slovami, či ju baví, toľko sa fotiť.

„Nezáviď, zlatko.“ zašepkala Viky a úbohého komentáru sa zbavila kliknutím myšky.
Už sa jej nechcelo sedieť pri počítači a hľadieť na online život. Odtlačila sa stoličkou od stola a obzrela sa po okolí. Izbu osvetľovala len malá lampička na stole. Viky pozrela na bonsaj. Bol na ňom už len posledný lístoček. Vzdychla. Zdalo sa jej, že čím je smutnejšia, tým viac zo stromčeka vyprchá život. Zrazu sa cítila ešte horšie. Je sama. Aký zmysel má toto všetko? Pre koho má žiť? Pre zaneprázdnené kamarátky? Pre chalanov, ktorí sa cítia byť jej sluhami? Pre rodičov, ktorí sú furt v práci? Pre modeling, ktorý si ju vôbec nevšíma? Nechápala, prečo sa všetko vyvinulo tak hrozne. Potrebuje ju niekto? Očividne nie. Nikto jej sám od seba nezavolá. Ona však niekoho volá von furt. Prečo jej aj oni nemôžu dať ten pocit, že je potrebná? Čo viac má urobiť? Nič viac sa urobiť nedá! Tak je to! Nemôže to takto ďalej pokračovať!

Vytočila Zuzkine číslo, potrebovala niekomu súrne povedať, čo cíti. No Zuzka nedvihla. Pomáhala s prípravou večere, nepočula mobil ležiaci na druhom konci domu. Viky ešte párkrát vytočila jej číslo, no potom to vzdala. Aj tej určite lezie na nervy. V hrudi mala prázdnotu. Pohlcovala ju. Túžila po niečej pozornosti, túžila niečo robiť, zabávať sa. Do okna zadul vietor. Prichádzal dážď. Počasie odzrkadľovalo Vikinu náladu. Ako prievan zhodil aj posledný lístoček na vysychajúcom bonsaji, Viky hlavou prebehla myšlienka. Bola to myšlienka týkajúca sa konca. Jej konca. Na čo sa bude trápiť? Už nechce cítiť tú prázdnotu. Už nechce cítiť nič. Nikto ju neprijal. Chce navždy ležať. V nekonečnej čierňave, vznášať sa ako svietiaca hmlovina kdesi v nekonečnom priestore. Jej oči sa zaleskli, slza z nich však nevytiekla. Viky akoby nechtiac drgla do malej lampy stojacej na stole. S rinčaním sa rozbila na niekoľko kusov. Izba potemnela. Viky si sadla na zem a oprela sa o stenu. Chytila do ruky ostrý črep a prešla prstom po jeho ostrej hrane. Áno… Takto skončí svoje trápenie. Nebude čakať, nebude prosiť. Ostrý črep sa zaryl do jej zápästia. Viky zacítila prudkú bolesť. Nevydala však ani slovka, ani len nezasyčala. Pravou rukou vložila črep medzi kolená a porezala si i druhé zápästie. Ruky sa jej triasli, srdce rozbúšilo. Hnalo krv von z jej tela, zbavovalo ju života. Viky sa na chvíľu zahmlil obraz… Už to prichádza. Hlava je spadla, oprela sa o blízku stenu, ruky nevládne klesli na zem… Zatvorila oči, prestala cítiť bolesť na rukách i v srdci. Zabudla na svoje trápenia, nenávratne zabudla aj na radosti, na ktoré odmietala hľadieť. Nevidela veci, ktoré mala… Nechcela chápať ľudí, ktorí ju mali radi. Nechcela a už nikdy nepochopí… Jej telo nevládne ležalo na zemi v tichej izbe zaliatej tmou. Na chvíľu ju osvetlilo svetlo mobilu. Volal Martin, chcel jej oznámiť dobrú správu, no Viky ju už nikdy nedozvedela. Túžba po popularite, túžba po neustálej pozornosti sa stala túžbou konca…