Čas prázdnin ubehol akoby netrval ani týždeň a nastal deň, ktorý už delil od školy len štátny sviatok. Ragrú a moje milované psačky – Bella a nový prírastok Lessie boli odo mňa na stovky kilometrov vzdialené. Nebo bolo sivé, počasie plačlivé. Sedela som v drevenej chatke za stolom a mračila som sa na peračník, akoby on mohol za to, že som si doma zabudla čisté papiere. Pohľadom som bola na malej veci, no sluchom som zachytávala každú jednu kvapku, ktorá sa rozprskla na zemi. Okrem nich som počula aj vietor, ktorý hladil lístie stromov a aj spievajúce vtáčence, ktoré si z dažďa nerobili ťažkú hlavu.

„Poď… Poď k nám…“ opäť sa ku mne priniesol šepotavý hlas dryád.

Volali ma do lesa. Volali ma tam už niekoľko dní a volali neprestajne. Ich snaha sa vyplatila – uspeli. Nevydržala som ich už dlhšie ignorovať. Veď kto odolá volaniu domova? Schytila som foťák, zapásala som si nôž a vrecko plné vzduchu som si vopchala do vrecka na gatiach.

Netrvalo dlho, kým ma les pohltil. Jeho náruč sa za mnou zatvorila ako hladina vody. Neviem prečo bol taký tajnostkár. Nebol taký prívetivý ako ten môj v srdci Slovenska. Niečoho sa bál. Ale keď sa rozhodol niekoho prijať, dal naňho pozor. Pomedzi jeho stromy plávala biela temnota – hmla. Prechádzala sa pomedzi stromy ako vysoká biela žena ťahajúca vôkol seba dlhý závoj.

„Kto si?“ zvolala na mňa takmer až nahnevane.

Priblížila sa ku mne. Môj výhľad sa zmenšil asi tak na meter dopredu.

„Som Modrý animág, vznešená pani. Je toto nutné?“ zavrčala som, keď som si kvôli nej nevšimla hríb, stúpila naň a skončila na zadku. Čítať viac →