Rohin, Jelenček

RohinNajhoršími bytosťami sú ľudia. Kam sa pozrieš, cez všetko pekné a milé, do oka ti ako žeravá trieska padne krivda, závisť a zloba, ktorá tieto bytosti neustále sprevádza. Žijú vo svete. Svet je temné miesto… Pokiaľ ho nepoznáš, miluješ ho. No keď zistíš, čo je zač, už nebude pre teba slnečného dňa.

☼☼☼☼☼

„Pohni sa, Rohin!“ ziapal nahnevaný muž po sotva štrnásťročnom chlapcovi.
Gorak bol známy pre svoj nedostatok trpezlivosti, pre svoju zúrivosť, krvilačnosť a nielen tým. Bol to vodca lúpežníckych kmeňov, ktoré tvorili muži, rovnako tak aj ženy. Mnoho rokov žili ako kočovný národ. Kam sa pohli šírili so sebou smrť a skazu. Rabovali, kradli a brali druhým to, čo nadobudli tvrdou prácou. Volali ich aj národom čiernych koní, divokým a tvrdým. Gorak bol priamym stelesnením nátury tohto kmeňa. Nevypočítateľný, temperamentný a neskrotný. Málokto by sa mu odvážil postaviť do cesty. Bol to chlap ako hora. Post vodcu získal v pomerne mladom veku o čo sa z veľkej miery postarala jeho bystrosť. No nebola to bystrosť, čo spojila jeho cesty s tými Rohinovými… Bola to práve jeho rozmarnosť. Rohin sa narodil v skromnom stane v jednej z pastierskych osád. Od toho okamihu neprešli ani štyri roky, keď na nich zaútočili Gorakovi ľudia. Privalili sa ako ničivá ohnivá vlna. Zranená Rohinova matka ho vyniesla zo stanu. So strachom utekala od horiacich príbytkov a od masakru, ktorý sa tam odohrával. Neubehla však ani pár metrov. Gorak sediaci na koni natiahol tetivu a jediný šíp ju poslal do sveta mŕtvych. Ani sa len nepohol, len mlčky sledoval ničivú silu jeho mužov. V tom začul plač. Šiel od tela zastrelenej ženy. Gorak zoskočil z koňa a podišiel k nej. Keď ju prevrátil, zistil, že si k hrudi pritláčala chlapca. Gorak sa naňho prekvapene pozeral. Po chvíli ho zdvihol od mŕtveho tela. Chlapec sa utíšil a pozrel na Goraka, ten sa udivil ešte viac. Chlapec mu pripomínal jeho samého… Havranie vlasy, črty tváre mu boli podobné… Jediné, čo mu bolo, cudzie boli chlapcove listovo-zelené oči plné sĺz. Gorak ho jemne pohladil po tvári a zotrel horké slzy strachu, ktoré koniec koncov privolal on sám.
„Neboj, už je dobre.“ postavil sa a vysadol s ním na koňa. Čítať viac →

Zbohom, priateľu!

Bloody_Snowflake_by_ashtarroseJanuárovou krajinou prešla pani Zima zahalená v dlhom snehovom plášti, ktorý sa jej zachytil na kopcoch a zasypal stromy bielou prikrývkou. Teploty konečne klesli a hnedé blato aspoň na chvíľu upadlo do zabudnutia. Po niekoľkých dňoch sneženia oblaky odplávali preč a vyšlo slnko. Nastali pravé zimné dni… Teda až na to, že mráz tunajší kraj navštevoval len veľmi neochotne. Vietor poletoval nad kopcami a doniesol z nich ku mne závan lesa. Ach, áno! Tak dlho som ho nenavštívila…

Krok sa pridal ku kroku, krv v žilách začala prúdiť sťa divá riava. Naskytol sa mi prekrásny pohľad. Sediac na konári starého duba, zvýšky som si užívala trblietanie snehu v slnečných lúčoch, ktoré sa poľahky predrali cez holé koruny stromov. Moje dve psie priateľky zostali doma. Odmietali brodiť sa hlbokým snehom, ktorý oziabal ich packy, ktoré za poslednú dobu akosi zleniveli. Ale mňa neodradil chlad. Ba naopak. Ale nešla som sama. Bol so mnou istý priateľ. Priateľ od démonov. Jeho dlhé biele telo sa ovíjalo okolo stromu, na ktorom som bola a pozeral sa so mnou na okolitú krajinu. Bol nekľudný, ako obvykle. Vnímal okolitú krásu, no jeho podstata mu nedovolila nečinne sa pozerať. Podchvíľou na mňa pozeral a analyzoval môj výraz tváre. Čítať viac →

Hermot

HermotUrčite to poznáte, keď váš relatívne pohodový deň pokazil nejaký podráždený človek. Vybehol na vás za nejakú maličkosť alebo bol nepríjemný len tak, bezdôvodne. Možno sa to stalo aj vám. Vstali ste a vaša nálada bola oničom. Hnevalo vás takmer všetko, na nič ste nemali chuť. Vaša starká či teta na vás použila zaužívanú frázu „vstal hore riťou“ alebo „vykročil do dňa nesprávnou nohou“. Vy aj ostatní ste si to odôvodnili ako zlé vyspatie, dôsledok stresu alebo nízkeho tlaku. Takéto vysvetlenie je však nesprávne. OPOM chce aj pomocou tohoto článku varovať ľudí pred vážnym problémom. Zlá nálada, únava a nechuť naozaj môžu byť vyvolané únavou, stresom a počasím, no je len minimálna šanca, že tieto príznaky sú dôsledkom týchto troch vecí.
Hermot je to slovo, tá príčina, prečo v dnešnej dobe rapídne stúpa počet podráždených ľudí. Čítať viac →

Tyrsiel

„Smrť. Smrť je blaho, smrť je vyslobodenie. Jej dotyk vylieči každú chorobu. Utíši bolesť, zaženie strach… Smrť. Obišla ma. Stretol ma ten najhorší osud. Vybral si ma znenazdajky. Tyrsiel rozprestrel svoje krídla a jeho ľadové biele oči sa upreli na mňa. Podišiel ku mne a už viac neodíde. Jeho dych je pravidelný, pokojný. Tento jeho pokoj ma desí. Privádza ma do šialenstva, nedopraje mi spánku, nedopraje mi oddychu. Keď kráčam, nepočujem jeho tiché kroky, no viem, že stojí tam. Za mnou. Hrá sa so mnou, ako sa mačka hrá s myšou, ktorú uloví. Bude sa hrať až dovtedy, kým ho hlad celkom neovládne a ja neskončím v jeho bezodnej tlame. Moja duša bude zotročená, navždy slúžiť tomu monštru. Smrť ma obišla. Nepríde už nikdy! Namiesto nej ma stretol tyrsiel. Ó, prečo ma trápiš? Nemám svoj pokoj. Netrpel som už dosť za svoje chyby?“ napísal bývalý väzeň do svojho denníka dňa 15. 6. 1872.

Na strany malej knižky dopadlo pár kvapiek krvi. Bolo to posledné, čo onen trestanec zanechal na tomto svete. Umrel? Veruže nie. Všetci, čo stretnú tyrsiela, nezakúsia smrť. Nikdy…
Tyrsiel patrí k tým najtemnejším monštrám. Je to mačka, ktorú si Smrť vybrala za spoločníčku. Prítomnosť Smrti takúto mačku navždy zmenila. Teraz leží pri jej nohách a ticho pradie. Veľkosťou prevyšuje leva, silou sa jej nevyrovná žiaden zver. Vládne vo vzduchu, na zemi a rovnako i vo vode. Telo má pokryté čiernou hebkou srsťou, ktorá sa sem-tam leskne do žiarivej ohnivej, modrej až fialovej. Táto hebká srsť pokrýva aj tyrsielove ostne, ktoré však naďalej zostávajú nebezpečne ostré a spĺňajú svoju ochrannú funkciu. Je to dokonalý predátor. Má silný čuch a výborný sluch. Dominantou jeho hlavy sú obrovské oči. Sú biele a žiaria. Odrážajú prázdnotu tyrsielovho bytia. Z chrbta mu vyrastá pár krídel. Tie mu pomáhajú pri vyberaní a prenasledovaní koristi. Zväčša sa pohybuje na štyroch labách, no dokáže sa postaviť aj na zadné a chodiť tak veľmi dlho. Zvláštnosťou je, že tyrsiel nemá ústa na hlave, ale na hrudi. Keď sú zatvorené, vyzerajú relatívne malo, no dokáže ich otvoriť tak, že pohltí celého človeka. Lemuje ich niekoľko radov ostrých zubov. Vedú do ničoty, tyrsielovho nekonečného a prázdneho žalúdka.

Tyrsiel a Smrť
Tyrsiel si svoju korisť vyberá náhodne… Čítať viac →