Bol sivý pochmúrny deň, no nenechala som si ho pokaziť obyčajným počasím. Rozhodla som sa ho stráviť na skupinovej vychádzke v celkom veľkom historickom meste. Bol to výlet s pár ľuďmi, ktorých dobre poznám – so spolužiakmi z výšky. No práve teraz som bola sama. Mali sme rozchod, až kým hodinky neukážu pol druhej popoludní. Míňala som budovu za budovou, prezerala si krásy architektúry Banskej Štiavnice. Ulica bola dlhá, vykladaná kameňmi, po ktorých sa nekráčalo zrovna veľmi ladne. Cítila som ich aj cez hrubú podrážku mojej turistickej obuvi. Na krku mi visel fotoaparát, oči sa upierali na každý detail budov a hľadali čosi, čo by stálo za fotku. Bola som vnorená do oceánu myšlienok. V takých chvíľach ma z neho dokáže vytiahnuť len máločo, no predsa sa niečo také našlo. V šedo-bielom počasí sa to zalesklo a podráždilo zmysly ako hrot zlatého šípu. Neviem, prečo mi ten záblesk pripadal taký jasný. Som si takmer istá, že si ho nevšimol nikto okrem mňa. Prišiel z chodníka na rohu malej uličky, ktorá bola spojníkom medzi dlhou ulicou, po ktorej som kráčala a jej sestrou, ktorá sa tiahla za múrom z veľkých budov rovnobežne s ňou. Nevedela som si pomôcť, možno ma naozaj hnala len zvedavosť, ktorá ma ovládla a zmenila smer mojich krokov. Vec, ktorá lapila moju pozornosť mohla byť pokojne len obyčajným pozlátkom, či smeťou, ale nebola. Na mieste, z ktorého sa odrazilo zlaté svetielko, ležala celkom veľká minca zlatej farby. Nebolo to žiadne euro, cent, či minca, ktorú si môže turistka ako ja kúpiť v stánku so suvenírmi. Bola iná, prišla mi niečím zvláštna. Bola na nej vyrazená hlava zúrivého vlka. Čítať viac →