Stalo sa to hádam pred rokom, keď som prišla do voliéry. Všetky zvieratká boli ticho, upierali na mňa vystrašené pohľady. Najskôr som nevedela, čo sa deje, no potom som to zbadala. Jedna z klietok mala vyvalené dvierka a dvoch krásnych anduliek nikde nebolo. Moja tvár sa skrivila. Mohli mať tak krásne mláďatá! On bol modrý so žltou hlavou, ona mala biele pierka, ktoré občas spestrila belasá škvrnka. Keď som si predstavila všetky tie zaujímavé mutácie… Ach, kto to spravil? Kto ich vypustil? Napadali ma rôzne myšlienky. Existuje nejaké zviera alebo neznámy človek, ktorého by nezastavil môj vlčiak Bella? Alebo čo sa tu vlastne stalo? Nedávalo mi to zmysel. Smutne som si sadla na prázdny hrniec obrátený hore dnom a mračila sa do zeme. Bella zatiaľ zvedavo čuchala po miestnosti. Bola nezvyčajne pohyblivá – je to obyčajný lenivý pes, ktorý sa hýbe len z nutnosti. Teraz rozrušene prešľapovala, vrtela chvostom a občas ticho zapískala.

„Čo to robíš, psisko?“ spýtala som sa jej, keď neodtŕhala pohľad zo štrbiny za lavičkou, ktorá stála pri stene.

Bella sa na mňa veľavýznamne pozrela, no potom sa zas venovala štrbine. Zvedavosť mi nedala a nakukla som tam aj ja. Čítať viac →