Ahoj! Chystám sa ti napísať ďalšiu príhodu, čo ma postretla na mojich potulkách životom. Ako si si iste všimol, od leta sa nám dni skrátili a vzduchom sa začal prelievať studený mráz. Na stromoch vytvára ihličky, na okná maľuje prekrásne kvety. Práve mráz zapríčinil túto udalosť. Nie, že by som ho nemala rada, veď je to šikovný umelec, no teraz vyšarapatil niečo, čo mi urobilo na čele dočasné vrásky.
Kráčala som prázdnymi ulicami prebúdzajúceho sa mesta a rozmýšľala som, čo zaujímavého by som ti mohla napísať. Pozorne som sledovala mestské jarky, hľadala som čo i len najmenší pohyb za mriežkou kanála. Nepohol sa tam ani len potkan, nieto ešte dáka zaujímavá bytosť ako napríklad permoník. Týchto tajnostkárov je ťažké zastihnúť i za súmraku. Kdeže by som ich ja zastihla teraz – za brieždenia. Nuž čo! Mykla som plecom a pozrela som sa pred seba. A mala som teda poriadne šťastie! Keby som sa pozrela o stotinu sekundy neskôr, asi by som si vymenila jedno železné objatie s pouličnou lampou. Rýchlo som sa jej vyhla a kráčala som ďalej. Čo si to tie dnešné lampy o sebe myslia?! Boli časy, ešte keď boli lampy slušné a vždy sa uhli ony, nie my – úbohí chodci.
Na jednej peknej ulici so starodávnymi budovami mi do očí udrela obrovská zelená ceduľa. Mala na sebe elegantný nápis zlatej farby – „KARPATSKÉ STREDISKO PRE MOKRADE“. A vtedy mi to došlo! Čítať viac