Rohin, Jelenček

RohinNajhoršími bytosťami sú ľudia. Kam sa pozrieš, cez všetko pekné a milé, do oka ti ako žeravá trieska padne krivda, závisť a zloba, ktorá tieto bytosti neustále sprevádza. Žijú vo svete. Svet je temné miesto… Pokiaľ ho nepoznáš, miluješ ho. No keď zistíš, čo je zač, už nebude pre teba slnečného dňa.

☼☼☼☼☼

„Pohni sa, Rohin!“ ziapal nahnevaný muž po sotva štrnásťročnom chlapcovi.
Gorak bol známy pre svoj nedostatok trpezlivosti, pre svoju zúrivosť, krvilačnosť a nielen tým. Bol to vodca lúpežníckych kmeňov, ktoré tvorili muži, rovnako tak aj ženy. Mnoho rokov žili ako kočovný národ. Kam sa pohli šírili so sebou smrť a skazu. Rabovali, kradli a brali druhým to, čo nadobudli tvrdou prácou. Volali ich aj národom čiernych koní, divokým a tvrdým. Gorak bol priamym stelesnením nátury tohto kmeňa. Nevypočítateľný, temperamentný a neskrotný. Málokto by sa mu odvážil postaviť do cesty. Bol to chlap ako hora. Post vodcu získal v pomerne mladom veku o čo sa z veľkej miery postarala jeho bystrosť. No nebola to bystrosť, čo spojila jeho cesty s tými Rohinovými… Bola to práve jeho rozmarnosť. Rohin sa narodil v skromnom stane v jednej z pastierskych osád. Od toho okamihu neprešli ani štyri roky, keď na nich zaútočili Gorakovi ľudia. Privalili sa ako ničivá ohnivá vlna. Zranená Rohinova matka ho vyniesla zo stanu. So strachom utekala od horiacich príbytkov a od masakru, ktorý sa tam odohrával. Neubehla však ani pár metrov. Gorak sediaci na koni natiahol tetivu a jediný šíp ju poslal do sveta mŕtvych. Ani sa len nepohol, len mlčky sledoval ničivú silu jeho mužov. V tom začul plač. Šiel od tela zastrelenej ženy. Gorak zoskočil z koňa a podišiel k nej. Keď ju prevrátil, zistil, že si k hrudi pritláčala chlapca. Gorak sa naňho prekvapene pozeral. Po chvíli ho zdvihol od mŕtveho tela. Chlapec sa utíšil a pozrel na Goraka, ten sa udivil ešte viac. Chlapec mu pripomínal jeho samého… Havranie vlasy, črty tváre mu boli podobné… Jediné, čo mu bolo, cudzie boli chlapcove listovo-zelené oči plné sĺz. Gorak ho jemne pohladil po tvári a zotrel horké slzy strachu, ktoré koniec koncov privolal on sám.
„Neboj, už je dobre.“ postavil sa a vysadol s ním na koňa. Čítať viac →

Démon s krvavými očami

 

no borderČas prázdnin ubehol akoby netrval ani týždeň a nastal deň, ktorý už delil od školy len štátny sviatok. Ragrú a moje milované psačky – Bella a nový prírastok Lessie boli odo mňa na stovky kilometrov vzdialené. Nebo bolo sivé, počasie plačlivé. Sedela som v drevenej chatke za stolom a mračila som sa na peračník, akoby on mohol za to, že som si doma zabudla čisté papiere. Pohľadom som bola na malej veci, no sluchom som zachytávala každú jednu kvapku, ktorá sa rozprskla na zemi. Okrem nich som počula aj vietor, ktorý hladil lístie stromov a aj spievajúce vtáčence, ktoré si z dažďa nerobili ťažkú hlavu.

„Poď… Poď k nám…“ opäť sa ku mne priniesol šepotavý hlas dryád.

Volali ma do lesa. Volali ma tam už niekoľko dní a volali neprestajne. Ich snaha sa vyplatila – uspeli. Nevydržala som ich už dlhšie ignorovať. Veď kto odolá volaniu domova? Schytila som foťák, zapásala som si nôž a vrecko plné vzduchu som si vopchala do vrecka na gatiach.

Netrvalo dlho, kým ma les pohltil. Jeho náruč sa za mnou zatvorila ako hladina vody. Neviem prečo bol taký tajnostkár. Nebol taký prívetivý ako ten môj v srdci Slovenska. Niečoho sa bál. Ale keď sa rozhodol niekoho prijať, dal naňho pozor. Pomedzi jeho stromy plávala biela temnota – hmla. Prechádzala sa pomedzi stromy ako vysoká biela žena ťahajúca vôkol seba dlhý závoj.

„Kto si?“ zvolala na mňa takmer až nahnevane.

Priblížila sa ku mne. Môj výhľad sa zmenšil asi tak na meter dopredu.

„Som Modrý animág, vznešená pani. Je toto nutné?“ zavrčala som, keď som si kvôli nej nevšimla hríb, stúpila naň a skončila na zadku. Čítať viac →

Záhada jaskynného vŕšku

Čas letel a jarné dni sa čoraz viacej začínali podobať tým letným. Slnko sa zrejme rozhodlo upiecť všetko, čo sa bude dať, a tak neúprosne pražilo na Zem. Nútilo bytosti ukrývať sa v tieňoch. Dňom vládlo teplo a v uliciach sa prechádzala prázdnota. Rovnako všetci i ja som netrpezlivo vyčkávala, kým sa pôvodca tohto tepla skloní k zemi. Už dávnejšie som chcela zavítať k Jaskynnému vŕšku.

Keď sa mi zdalo, že už nastal čas vyjsť, zavolala som Bellu a vybrali sme sa k lesnému domovu. Našou prvou zastávkou bola rieka. Bella potrebovala schladiť hustý kožuch, ktorý ju v týchto dňoch len obťažoval. Keď sa poriadne vyváľala v chladných vlnkách, Člupvybehla mi ukázať, ako dokáže fŕkať. Ej, veru dokázala to na jednotku… Keď už sme boli obe mokré, mohli sme pokračovať ďalej. Všetko okolo nás bolo presýtené teplom. Chodníky, cesty, lúky, zovšadiaľ sálala páľava. Tráva bola suchá, len maky vytŕčali svoje jasno červené hlávky a spestrovali krajinu. No i napriek nim sa cesta zdala byť dlhá a bezútešná. Po lúčnych škriatkoch nebolo ani chýru.

Svet ožil až v okamihu, keď za horami zmizol aj posledný slnečný lúč. Čítať viac →

Jednorohá patália

Jednorožec pri západe

Ahoj! Chystám sa ti napísať ďalšiu príhodu, čo ma postretla na mojich potulkách životom. Ako si si iste všimol, od leta sa nám dni skrátili a vzduchom sa začal prelievať studený mráz. Na stromoch vytvára ihličky, na okná maľuje prekrásne kvety. Práve mráz zapríčinil túto udalosť. Nie, že by som ho nemala rada, veď je to šikovný umelec, no teraz vyšarapatil niečo, čo mi urobilo na čele dočasné vrásky.

Čítať viac →

Alisija – nový začiatok

Žijeme vo svete plnom našich výtvorov. Všade naokolo vládne pokoj a my sme si zvykli na každodenný stereotyp. Dospelí pracujú a zarábajú peniaze, deti zas chodia do školy alebo sa zabávajú.

Žijem uprostred ruských hôr. Môj domov sa nachádza na juhovýchod od prameňa rieky Leny, no severnejšie ako mestečko Čagda. Okolo môjho domu sa nachádza ešte ďalších deväť dreveníc. Je to chudobná samota. Všade navôkol sú lesy divoké, neskrotné, plné zvierat a majestátnych stromov. Ľudia sa tu živia hlavne rúbaním dreva. Čítať viac →