Na schránkach spiacich stromov sa začínal objavovať život. Slnko zohrievalo skrehnutú krajinu, začalo ju zafarbovať mnohými farbami. Na kmeňoch bútľavých stromov vznikala mäkká poduška z machu. Jemné zelené lístočky vyliezali z konárov, ťahali sa von ako duša umelca, aby spolu s Vetrom mohli zanôtiť svetu pieseň pokoja. Vo vzduchu sa krútila sladká vôňa všemožných kvetov. Nebolo oka, ktoré by sa tomu pohľadu nepotešilo. Najkrajší okamih však nastal, keď slnko na okamih zašlo za mohutný oblak a svet zalial očarujúci kontrast. Takmer indigová obloha sa dotýkala vysokých kopcov zahalených v sviežej zeleni. Pomedzi listy vykukovali biele kvety sťa sneh. Ich čistá žiara dopadala na miesta, kde sa tráva ešte celkom neprebudila, na miesta, kde bola červená a zelená farba v tesnej blízkosti. pomedzi tieto farebné steblá vytŕčali drobné hlavičky fialiek. Jednou vetou – na svet zostúpila mocná Jar. Rozdávala život, prikrývala lúky kvetmi. Práve v tomto období som mala robiť sprievodcu na mieste, ktoré mi je domovom. V lese. Sprievodcu dievčaťu, ktoré svojou kamerou zachytáva príbehy ľudí a taktiež druhému dievčaťu, čo mi je rodinou. Bola som poverená ukázať im miesta, kam ľudia bežne nezablúdia.
A tak sme vyrazili. Cesta trvala dlhšie než obvykle, lebo kamera prvého dievčaťa nedokázala zaznamenávať našu cestu rýchlo a podrobne zároveň. Sprevádzali nás tmavé mraky. Fŕkali nás studenou vodou, no slnko nás zasa obdarilo teplom svojich lúčov.

O pár hodín sme dorazili k Jaskynnému vŕšku. nechala som svoje spoločníčky natáčať nádhernú scenériu a vybrala som sa spolu s Bellou do zelených húštin. Utekali sme pomedzi prastaré rastliny, les nás radostne vítal. Ako prvý ma pozdravil pán Salamander. Stál na jednej zo skál pred jaskyňami a šuchtavo schádzal dole.

„Kamže takto naponáhlo?“ spýtal sa, keď som fujazdila popri ňom. Čítať viac →