Bol krásny jarný deň. V mestskom parku štebotali vtáky. Koruny stromov zahaľovali svieže kvety. Uprostred veľkého parku stál dub. Bol tam už od nepamäti. Jeho kmeň bol hrubý, jeho konáre sa ťahali k nebesiam. Sídlila v ňom duša, ktorá sa deň, čo deň pozerala na okolo idúcich ľudí a potajme ich obdivovala. Usmievala sa, keď okolo prešla rodinka s rozdžavotanými deťmi, a keď si na lavičku pod dubom sadli dvaja zaľúbenci, strom sa zazelenal. Duša sa veľmi túžila dotknúť ľudskej pokožky, nadýchnuť sa, preriecť s týmito vznešenými bytosťami slovo.
V jednu noc, keď osamelá plakala vo svetle bieleho mesiaca, zbadala ju hviezdička. Bola maličká, jej svetlo bolo mihotavé. Prišlo jej smutnej duše ľúto. Hviezdička sa rozžiarila a darovala jej silu. Duša pomaly vykĺzla z tela stromu a premenila sa na prekrásnu dievčinu. Husté orieškové kučery padali k jej útlemu pásu. Pokožku mala jemnejšiu než hodváb, bielu ako sneh. Dievčinine líca mali farbu červených ruží. Pod úzkym obočím, medzi hustými riasami svietili jasné oči. Mali farbu svetlých olív. Za pravým uškom mala zastoknutú bielu ružu. Zahaľovali ju šaty z kvetín, ktoré rástli v parku. Vytvorili pre ňu farebné plátno. Voňalo krajšie než rozkvitnutá lúka. Jej nohy boli bosé. Pod jej krokmi nestonali steblá, bola veľmi ľahučká.
Čítať viac →