Čas letel a jarné dni sa čoraz viacej začínali podobať tým letným. Slnko sa zrejme rozhodlo upiecť všetko, čo sa bude dať, a tak neúprosne pražilo na Zem. Nútilo bytosti ukrývať sa v tieňoch. Dňom vládlo teplo a v uliciach sa prechádzala prázdnota. Rovnako všetci i ja som netrpezlivo vyčkávala, kým sa pôvodca tohto tepla skloní k zemi. Už dávnejšie som chcela zavítať k Jaskynnému vŕšku.

Keď sa mi zdalo, že už nastal čas vyjsť, zavolala som Bellu a vybrali sme sa k lesnému domovu. Našou prvou zastávkou bola rieka. Bella potrebovala schladiť hustý kožuch, ktorý ju v týchto dňoch len obťažoval. Keď sa poriadne vyváľala v chladných vlnkách, vybehla mi ukázať, ako dokáže fŕkať. Ej, veru dokázala to na jednotku… Keď už sme boli obe mokré, mohli sme pokračovať ďalej. Všetko okolo nás bolo presýtené teplom. Chodníky, cesty, lúky, zovšadiaľ sálala páľava. Tráva bola suchá, len maky vytŕčali svoje jasno červené hlávky a spestrovali krajinu. No i napriek nim sa cesta zdala byť dlhá a bezútešná. Po lúčnych škriatkoch nebolo ani chýru.

Svet ožil až v okamihu, keď za horami zmizol aj posledný slnečný lúč. Čítať viac →