Kráčala som prázdnymi ulicami prebúdzajúceho sa mesta a rozmýšľala som, čo zaujímavého by som ti mohla napísať. Pozorne som sledovala mestské jarky, hľadala som čo i len najmenší pohyb za mriežkou kanála. Nepohol sa tam ani len potkan, nieto ešte dáka zaujímavá bytosť ako napríklad permoník. Týchto tajnostkárov je ťažké zastihnúť i za súmraku. Kdeže by som ich ja zastihla teraz – za brieždenia. Nuž čo! Mykla som plecom a pozrela som sa pred seba. A mala som teda poriadne šťastie! Keby som sa pozrela o stotinu sekundy neskôr, asi by som si vymenila jedno železné objatie s pouličnou lampou. Rýchlo som sa jej vyhla a kráčala som ďalej. Čo si to tie dnešné lampy o sebe myslia?! Boli časy, ešte keď boli lampy slušné a vždy sa uhli ony, nie my – úbohí chodci.

Na jednej peknej ulici so starodávnymi budovami mi do očí udrela obrovská zelená ceduľa. Mala na sebe elegantný nápis zlatej farby – „KARPATSKÉ STREDISKO PRE MOKRADE“. A vtedy mi to došlo! Čítať viac →