Rohin, Jelenček

Najhoršími bytosťami sú ľudia. Kam sa pozrieš, cez všetko pekné a milé, do oka ti ako žeravá trieska padne krivda, závisť a zloba, ktorá tieto bytosti neustále sprevádza. Žijú vo svete. Svet je temné miesto… Pokiaľ ho nepoznáš, miluješ ho. No keď zistíš, čo je zač, už nebude pre teba slnečného dňa.

☼☼☼☼☼

„Pohni sa, Rohin!“ ziapal nahnevaný muž po sotva štrnásťročnom chlapcovi.
Gorak bol známy pre svoj nedostatok trpezlivosti, pre svoju zúrivosť, krvilačnosť a nielen tým. Bol to vodca lúpežníckych kmeňov, ktoré tvorili muži, rovnako tak aj ženy. Mnoho rokov žili ako kočovný národ. Kam sa pohli šírili so sebou smrť a skazu. Rabovali, kradli a brali druhým to, čo nadobudli tvrdou prácou. Volali ich aj národom čiernych koní, divokým a tvrdým. Gorak bol priamym stelesnením nátury tohto kmeňa. Nevypočítateľný, temperamentný a neskrotný. Málokto by sa mu odvážil postaviť do cesty. Bol to chlap ako hora. Post vodcu získal v pomerne mladom veku o čo sa z veľkej miery postarala jeho bystrosť. No nebola to bystrosť, čo spojila jeho cesty s tými Rohinovými… Bola to práve jeho rozmarnosť. Rohin sa narodil v skromnom stane v jednej z pastierskych osád. Od toho okamihu neprešli ani štyri roky, keď na nich zaútočili Gorakovi ľudia. Privalili sa ako ničivá ohnivá vlna. Zranená Rohinova matka ho vyniesla zo stanu. So strachom utekala od horiacich príbytkov a od masakru, ktorý sa tam odohrával. Neubehla však ani pár metrov. Gorak sediaci na koni natiahol tetivu a jediný šíp ju poslal do sveta mŕtvych. Ani sa len nepohol, len mlčky sledoval ničivú silu jeho mužov. V tom začul plač. Šiel od tela zastrelenej ženy. Gorak zoskočil z koňa a podišiel k nej. Keď ju prevrátil, zistil, že si k hrudi pritláčala chlapca. Gorak sa naňho prekvapene pozeral. Po chvíli ho zdvihol od mŕtveho tela. Chlapec sa utíšil a pozrel na Goraka, ten sa udivil ešte viac. Chlapec mu pripomínal jeho samého… Havranie vlasy, črty tváre mu boli podobné… Jediné, čo mu bolo, cudzie boli chlapcove listovo-zelené oči plné sĺz. Gorak ho jemne pohladil po tvári a zotrel horké slzy strachu, ktoré koniec koncov privolal on sám.
„Neboj, už je dobre.“ postavil sa a vysadol s ním na koňa.
Odniesol ho k zvyšku hordy. Tam sa oňho starali Gorakove otrokyne. Neboli to dobré matky. Roky v otroctve a tvrdé rany, ktoré utŕžili zanechali na ich dušiach jazvy. Nenávideli chlapca rovnako ako Goraka. Nestarali sa oňho zle, no nedali mu lásku, len opovrhnutie. Mal jedlo, šatstvo, dostalo sa mu i patričného výcviku, no prakticky bol sirota. Nemal matku ani otca. Gorak sa oňho už nikdy viac nepostaral. Bol k nemu tvrdý a krutý. Rohin sa najradšej zdržiaval pri koňoch. Jediných bytostiach, ktoré naňho nekričali a dokázali mu vyjadriť akú takú náklonnosť. Keď dovŕšil trinásť rokov, začal ho Gorak brávať so sebou na výpravy a lovy. Na nich bol svedkom ešte väčšej krutosti, akej sú ľudia voči sebe a iným schopní.
Na začiatku každého leta, v prvý letný spln sa krajina presýtila pradávnou mágiou. Lesy ňou priam prekypovali. Duchovia zeme získavali svoju plnú silu. V túto noc sa v Modrom lese zjavovali zlaté jelene. Vravelo sa, že šťastlivcom, ktorých si vyberú, splnia akékoľvek prianie. Ľudia verili, že sú to najčistejšie bytosti lesa. Gorakovi však nešlo o dedinské povedačky. Nestál o žiadne splnené priania, prahol len po jednom – po zlate. Kedysi sa mu podarilo zlaté zviera uloviť. Keď jeleň skonal po východe slnka, Gorak získal jeho zlaté parožie… Bol to najvzácnejší a najkrvavejší poklad aký mal. Teraz bol rozhodnutý zabiť niekoľko týchto čarovných zverov…
„Týmto tempom tam nedôjdeme, Rohin!“ zavrčal znejúc skôr ako zúrivý vlk, než normálny človek.
Všetci vedeli, že je to pre mládenca posledná výstraha. Rohin, chlapec ani čo by mu z oka vypadol, trasúc sa v zmätku, že on sám má na starosti všetky zásoby zbraní a jedla, pripevnil na koňa posledné sedlo.
„Môžme ísť, pane!“ povedal a vyskočil na koňa.
„Hyjé!“ zaburácal Gorak a popchol koňa do cvalu.
Rohin a ďalších pätnásť mužov ho hneď nasledovalo. Mierili na západ k Modrému lesu, najčarovnejšiemu miestu aké Rohin poznal. Po chvíli spomalili. Ich kone síce boli mocné, no uštvať ich pred lovom, ktorý ich čakal, by nebolo múdre. Pomalá chôdza a dobrý výhľad na les vtiahli Rohina do víru myšlienok. Les bol prastarý. Na mieste, kde sa lúka končila, dvíhali sa do neba ozrutné stromy. Ich korene boli pospájané ako hradba, nedalo sa cez ne prejsť na každom mieste. Kmene mali hrubé a vysoké, koruny tak husté, že i cez ten najslnečnejší deň bola v lese modrá tma. Lúpežné kmene sa ich báli. Zakaždým, keď okolo kočovali, začali čarodejnice spievať uši drásajúce hrdelné piesne, ktoré ich vraj mali ochrániť pred zlými duchmi sídliacimi v stromoch. Rohin sa trochu obával. Gorak vyzeral príliš sebaisto, nebadal na ňom žiadnu známku strachu. A mal pravdu. Vodca lúpežníkov nebol poverčivý ako ostatní ľudia. Veril v moc prírody, no vedel, že pokiaľ nezájde priďaleko, les ostane len lesom. Viedol mužov na miesto, kde stromy vytvorili prirodzený prechod do vnútra lesa.
Keď posledný zo slnečných lúčov lizol vrcholky Modrých hôr a navždy sa rozlúčil s dnešným dňom, skupina lúpežníkov vkročila do zázračného lesa. Akonáhle sa Rohinove oči prispôsobili prítmiu a tlmenému svetlu faklí, zbadal, že vnútri lesa sú stromy posadené ďaleko od seba. Korene trčali len kde tu. Vytvárali zradné pasce pre každú nepozornú nohu. Zdalo sa, že pomedzi ne vedie akási cesta.
„Kto to tu vybudoval?“ spýtal sa zvedavý Rohin idúci tesne za Gorakom.
„Nikto,“ odpovedal vodca: „les sám.“ a zrýchlil.
Muži kráčali vedľa koní. Po asi dvoch míľach našli potôčik a utáborili sa.
„Počuj, Rohin.“ Gorak podišiel k chlapcovi a posadil sa vedľa neho.
Rohin sa naňho prekvapene pozrel. Gorakov hlas znel trochu ako hlas otca, ktorý sa čosi chystá povedať svojmu synovi akurát v ňom bolo čosi desivé. Roky krviprelievania na ňom zachovali akúsi stopu. Tón trpkosti, ktorý v ňom neustále zaznieval.
„Kedysi som si ťa vybral. Zdalo sa mi, že je v tebe kus zo mňa. Ak sa dnes osvedčíš, vychovám ťa ako druhého najmocnejšieho muža kmeňa. Tvoja úloha je jednoduchá. Do rána udržíš na žive jeleňa, ktorého sem dotiahneme. Buď opatrný, no nemaj s ním súcit. Súcit je to najzákernejšie, čo môže tvoj súper použiť. Nedaj si zatieniť úsudok chlapče.“ potľapkal ho po pleci.
„Spoľahnite sa.“ prikývol Rohin skleslo.
Nemal na výber.
Keď lúpežníci odchádzali, opäť bol ponorený do vlastných myšlienok. Nebolo mu po vôli zostávať sám v lese. Vedľa neho horela vatra, na pleci ešte stále cítil vodvov dotyk. Gorakova tvár mu nebola nesympatická, ba naopak. Bola na pohľad veľmi príjemná. Čo donútilo toho človeka konať také ohavné činy? Nemal problém nechať rozštvrtiť jednu zo svojich žien. Keď ničil, málokedy nechal niekoho nažive. Tá príjemná tvár bola tvár diabla. Bola maskou, ktorá sa rozplynula v krutom úškrne, keď zazrel utrpenie. Jeho oči mali farbu noci. Často v nich vídaval iskru. Nevedel ju definovať. Zjavila sa vždy, keď po niečom zatúžil… Či to bol poklad alebo žena, všetko bolo jedno. Rohin tomu veľmi nerozumel, no desilo ho to. Desila ho aj ponuka, ktorú od Goraka dostal. Byť druhým najmocnejším v kmeni. Znelo to lákavo, iní by si naňho nemohli viac dovoľovať… no čo tam po iných, keď mal nad sebou Gorakov tieň?
„Hu, hú…“ z myšlienok ho vytiahla sova.
Zrazu sa preľakol… Oheň už dohasínal. Obklopovali ho zvuky lesa. Nebol na ne zvyknutý. Dráždili jeho zmysli a vyvolávali prirodzený rešpekt z nepoznaneného. V diaľke tancovali zlaté tiene. Bolo počuť výkriky chlapov a dupot kopýt. Tesne pred polnocou sa po lese rozoznel hlas:
„Rohin!“ volal Gorak.
„Tu som!“ postavil sa chlapec ako na povel.
Po lesnej ceste k nemu kráčal Gorak ešte s jedným mužom. Držali dva kone, ktoré ťahali čosi jemne žiariace. Keď sa priblížili, Rohin zbadal, že je to obrovitánsky jeleň.
„Nezabudni!“ Gorak výstražne zdvihol prst.
Spolu s mužom priviazali jeleňove parožie i kopytá ku okolitým stromom. Bol ako v pavučine. Mal otupený výraz. Zo stehna mu trčali tri šípy.
„Vrátime sa nad ránom!“ oznámil Gorak a spolu s mužom zmizol tak, ako sa bol objavil.
Rohin si k jeleňovi zvedavo prisadol. Nebál sa ho. Bol spútaný akoby to mal byť krvilačný lev. No i napriek potupnému zviazaniu bol prekrásny. Veľkolepá zlatá koruna bola širšia než rozpažené ruky. Mocné nohy nehybne ležali. Jeleň mal hlavu nevládne rozvalenú na tvrdej zemi. Smutne sa kamsi pozeral. Po chvíli mu z oka vytiekla slza. Spadla na zem a na mieste, kde sa vpila do hliny vyrástli drobné biele kvietky. Rohina premkol pocit viny. Majestátny tvor nepochádza od zverov. Je čarovný. Jeho život mu nepatrí. Skadiaľ berie tú odvahu brať mu ho?
„Nemôžem ťa pustiť.“ zašepkal a pohladil ho po hlave: „Zabil by ma.“ ospravedlňoval sa.
Jeleň sa ani len nepohol. Čím dlhšie ležal, tým viac sa k nemu približoval anjel smrti. Občasné kŕče prešli do nepretržitej triašky, ktorá zviera opustila len málokedy. Rohin odvrátil zrak. Nevládal sa pozerať na jeleňove utrpenie. Prešla hodina, dve, tri… Do východu slnka už nezostávalo veľa času. Rohin sa rozplakal. Prišiel k jeleňovi a čo najopatrnejšie mu vybral šípy z tela. Zver na chvíľu napol všetky svaly. Rohin zobral dýku a prerezal mu putá.
„Bež!“ povedal.
Zver sa však ani nepohol, naďalej nevládne ležal na zemi.
„No tak bež! Utekaj!“ zakričal chlapec a podoprel obrovského jeleňa, akoby mu mala jeho drobná sila pomôcť.
„Rohin?“ z diaľky zachripel Gorakov prekvapeno-nahnevaný hlas.
Vracal sa.
„Jeleň, no ták. Máš poslednú šancu. Ja už nie! Tak bež!“ zafňukal Rohin.
Dobre vedel, že jeho čin ho bude stáť prinajmenšom život. Nevládal však niesť vinu za smrť tohoto tvora. Jeleň napokon zdvihol hlavu a oprel sa o nohy. Zlatá koruna na jeho hlave zažiarila.
„Je neskoro chlapče…“ ozval sa jemný hlas sťaby šelest vetra: „Opustila ma sila.“
„Rohin! Okamžite od neho odstúp!“ Nazlostený Gorak popchol svojho už tak dosť vyčerpaného koňa.
Zastreliť jeleňa? Chlapca? Kam má mieriť? Ešte nie je východ. Zver môže ubziknúť, chlapca si za toto poriadne podá! Rohin zaplakal. Či to bol strach alebo hnev na jeleňa, ktorý neuteká nevedno, no najskôr to bola kombinácia týchto dvoch pocitov.
„Rohin, človiečik…“ zaševelil znovu zlatý jeleň: „Zober si moje kopýtka. Zober si moje kopýtka a bež! Nájdi svoj život, ukáž duchom, že dobro vo vás nevymrelo!“ povedal jeleň a načiahol sa k chlapcovej tvári.
Akoby bozkom dýchol na chlapca horúci vzduch. Toho na chvíľu zaslepila zlatá žiara. Po sekunde zmizla. To už tesne vedľa Rohina dopadol šíp. Zaryl sa do blízkeho koreňa.
„Ojoj!“ vrtko uskočil pred druhým šípom.
Nečakal viac. Svižne preskočil ležiaceho jeleňa a dal sa na márny útek. Našťastie Gorakovi došli šípy, a tak ho smrtonostný dážď prestal ohrozovať. No Gorak bol každou sekundou bližšie a bližšie. Keď sa po ňom načahoval, že ho schmatne a hodí o najbližší strom, Rohin zakopol. V rýchlosti zavrel oči. Jeho zmysli boli zostrené, cítil vzduch, ktorý ho obtekal. Čakal náraz, tvrdý pád, možno zvuk praskajúcich kostí. V okamihu ako stratil zem pod nohami ho z miesta, kde ho jeleň pobozkal zalialo teplo. Dopadol naspäť na nohy… Na štyri nohy. Gorak prudko zabrzdil, kôň zúfalo zaerdžal. Rohin vyplašene pozrel na Goraka, potom dole na zem. Videl pár strieborných kopýtok a čierne nohy. Čo to….?! Gorak aj Rohin na seba prekvapene hľadeli. Rohin sa po chvíli otočil a ufujazdil hlbšie do lesa. Nemalo cenu prenasledovať mladého jelenčeka. Kôň bol v koncoch. Nad lesom vyšlo slnko a s jeho prvým lúčom sa zlatý jeleň rozplynul ako duch.
„Raz sa ešte stretneme, Rohin, jelenček!“ kričal za ním Gorak: „ Potom ti zoberiem všetko drahé! Zoberiem ti život!“ zoskočil z koňa a vrazil mu do krku dýku.
Zviera sa na mieste sklátilo na zem. Pár raz doňho ešte zúrivo kopol a potom sa plný žeravého hnevu vrátil k svojim mužom.

☼☼☼☼☼

Zmätený, vyplašený, nahnevaný…. Taký bol Rohin po mesačnej noci prvého letného dňa. Utekal až kým ho neopustili sily a nohy sa mu nepodlomili. Potom dychtivo pil z lesných tôní a premýšľal. Prečo on? Čo to preňho život prichystal? V návale zlosti nad osudom jelenčeka vyvracal slabšie stromy. Kopal do skál, ktoré praskali, beznádejne blúdil lesom. Upokojil sa až po niekoľkých týždňoch. Objavil neveľkú lúku, na ktorej rástla stará breza. Pokojne si ľahol. Vtedy sa jeho zvieracie telo zachvelo a on sa premenil naspäť na chlapca. Pozrel sa na ruky a chytil sa za tvár. Rozosmial sa. Jeho smiech znel ako smiech blázna, no to, že bol opäť vo svojej koži mu prinieslo neskutočnú radosť. Celý šťastný sa zvalil do jemnej trávy a užíval si jej chladivý dotyk. Bol to úžasný pocit. Akoby sa celé tie týždne topil a dnes sa konečne nadýchol životodarného vzduchu. Oprel sa o strom a opäť sa veselo zasmial.
„Rohin?“ ozval sa tichý, trochu zvláštne zafarbený ženský hlas.
Chlapec sa zmätene obzrel.
„Tu som, chlapče.“ breza sa jemne zatriasla.
Spustila niekoľko listov, ktoré sa akoby vo vánku sformovali do úzkej ženskej siluety vznášajúcej sa tesne nad trávou, napriek tomu, že bolo bezvetrie.
„Neboj sa ma. Moje meno je Koivu. Som dryáda.“ usmiala sa: „Ty si obdarovaný!“ povedala a sadla si vedľa neho.
Rohina obklopila jemná vôňa všemožných bylín.
„Obdarovaný?“ zopakoval v otázke.
Nemohol sa na dryádu vynadívať. Tvár i telo mala ako človek, ale celú ju tvorili listy. Bolo to niečo neobyčajné a zvláštne na pohľad. Slovo obdarovaný, ktoré vyslovila v ňom vzbudzovalo mierny odpor. Necítil sa vďačný a tobôž nie obdarovaný. Vedel, že keby sa nestal jelenčekom, Gorakovi neujde, no čas, ktorý prežil v jelenej koži bol preňho strašný.
„Ešte som nevidela, žeby duchovia leta takto obdarili človeka. Vaše srdcia sú príliš nestále. Nesklam ich výber. Ťažko by si za to zaplatil. Tvoj pokoj je to najdrahšie čo máš. Čo sa týka tvojho daru, váž si ho. Uč sa od lesa. Počúvaj jeho šum, prastarú múdrosť. Jeho reč už poznáš.“
„Aký presne je to dar?“ zaujímal sa Rohin.
„Zvieracie puto… Zmena podoby, dar jazyka… Získal si moc o akej človek nesníva. Spojenie s čarovnými bytosťami…. I so mnou… Dokonca nebudeš podliehať ťarche času. Uč sa od lesa, Rohin, jelenček!“ povedala Koivu a nespúšťala z neho oči.
Rohinovými očami preletela iskra. Nemal ľudí rád. Nič mu nedali, nič ho k nim neťahalo. Slová dryády mu zneli záhadne. Lákali ho, chcel spoznať to, čo iným ľuďom nebolo umožnené.
„Povedz mi viac!“ zahniezdil sa na mieste a jeho tvárou preletel jemný úsmev.
A tak sa od toho dňa jeho život zmenil. Poznával Modrý les, ktorý sa mu zdal čím ďalej tým väčší. Skrýval mnoho zákutí a čarovných jaskýň. Načúval prastarým stromom i bytostiam, ktoré v lese žili. Učil sa čarom, boju i tomu ako splynúť s prírodou v jedno. Rástol do sily, les ho obdaril krásou. Stal sa jedným z mocných a plne si to uvedomoval. Za mesačných nocí, keď vietor obmýval vrcholky kopcov, stál na holých skalách. Vyzeral impozantne. Obrovský čierny jeleň so žiarivými očami upierajúcimi ich na nekonečný oblak nebeských hviezd. Jeho obrovské parožie i kopytá strieborno žiarili do noci. Lesklá srsť bola ako zamat. Jej temnota končila na bruchu, kde bola sťaby čerstvo napadnutý sneh. Ukrývala pod sebou množstvo železných svalov. Rohin, jelenček, bol obrovský, väčší než medveď, v Modrom lese preňho nebolo nepriateľa. Bol jeho strážcom, jeho kráľom.
Keď sa na začiatku leta Gorak opäť priblížil k lesu s úmyslom brať to, čo mu nenáleží, Rohin k nemu nebol milostivý. Kopytami rozniesol po lese všetkých jeho chlapov. Kone v jeho prítomnosti zošaleli a rozutekali sa po lese. Len Gorakovi sa akoby zázrakom podarilo uniknúť. Bol zranený a takmer pokorený…

☼☼☼☼☼

Bol neskorý jarný deň. Slnko hrialo a opieralo sa o okolitú krajinu akoby už bolo leto. Rohin sa lenivo prechádzal po okraji lesa neďaleko cesty, ktorá viedla do blízkej dediny. Práve po nej prechádzalo niekoľko kočov. Dva kone za každým z nich poctivosti pracovali a ťahali svoj náklad po rozbahnenej ceste, keďže sa len prednedávnom skončili jarné dažde. Posledný koč však zrazu zastal.
„Hyjé!“ zakričal kočiš a vzduchom sa roznieslo plieskanie bičom.
Nič. Koč sa nepohol, zapadol v hlbokej mláke. Muž zavolal na predné dva koče nech počkajú a na chvíľu sa odniekiaľ vyrojilo asi šesť mužov. Prepriahli paripy za posledný koč. Zapreli sa zozadu, no ani to im nepomohlo. Muži sa s kočom montovali už takmer tri hodiny a bezvýsledne. V tvárach boli červený a spotený. Každý z nich mal už najlepšie roky dávno za sebou. Z predného koču zrazu vystúpila akási slečinka. Levia hriva jej padala v hustých kaderách až k pásu. Bola oblečená do belasých priliehavých šiat a nad sebou si držala prekrásny slnečník.
„Koľko ešte?“ vzduchom zazvonil jej jemný hlas.
Rohinovi trochu pripomínala elfku.
Tvár mala čistú, pokožku jemnú a bledú. Oči mala ako jazerá odrážajúce nebeskú oblohu.
„Lionel, odpustite za toto nepríjemné meškanie, ale koč s vašimi vecami…“ vysvetloval nešťastne jej poručník.
V chvíľke beznádejného ticha v Modrom lese zapraskal konárik. Ľudkovia sa pozreli tým smerom. Spomedzi stromov vyskočil obrovský jeleň. Jeho majestátnosť vzbudzovala rešpekt, všetci cúvli o krok späť.
„Skryte sa, Lionel!“ zavolal ktosi.
Jeden z mužov vytasil meč a namieril ho na Rohina kráčajúceho k skupine kočov. Kone boli zrazu nezvyčajne pokojné. Rohin výstražne zamručal. Ostrie meča zmizlo rovnako rýchlo, ako sa objavilo. Muži a dievča zvedavo pozorovali prekrásne zviera.
Rohin si ich pohľady nevšímal. Ladným krokom sa dostal k zapadnutému koču a podvihol zapadnuté koleso. Kone sa pohli o kus vpred a koč sa dostal na pevnú cestu. Rohin ho jemne položil a uprel pohľad na skupinu ľudí. Dlho si ich premeriaval. Lioneline oči žiarili ako hviezdy. Ako blesk sa predrala cez zaskočených mužov a dievčenským krokom priskákala k Rohinovi. Natiahla k nemu ruku. Sklonil hlavu a ona ho pohladkala po veľkom ňufáku obrastenom jemnou čiernou srsťou. V tom momente sa pre oboch na okamih zastavil čas. Lionel bola oproti nemu drobnučká. Krehká a krásna ako kvietok. Na tvári jej žiaril čarovný úsmev. Zaujali ju jelenie oči. Boli zelené ako mladé listy. Videla v nich odraz duše, pôsobili na ňu priam hypnoticky.
„Lionel!“ vykríkol jej poručník priam hystericky a obe bytosti vytrhol z ich čarovnej chvíľky: „Okamžite sa vráťte do koča!“
Rohin zastrihal ušami a vrátil sa naspäť na zem. Čo to robí?! V okamihu sa zvrtol a skryl sa medzi stromami. Lionel za ním ešte chvíľu pozerala.
„Slečna! No tak, slečna, nastúpte si, váš otec vás už netrpezlivo očakáva!“ pratal ju do koča poručník.
„Aký bol len krásny!“ zaradovala sa, keď sa koče opäť pohli vpred.
Jej hlas znel detsky a predsa žensky… Prekrásna! Rohin sa zachvel a oči mu na sekundu zasvietili.

☼☼☼☼☼

„Je to človek.“ cestou na jednu z hôr sa mu o nos obtrelo niekoľko brezových listov.
„Drž hubu, Koivu!“ zamračil sa Rohin
Odohnal dryádu preč. Do večera bol na chrbáte najvyššej hory. Vyvalený len na holej skale pozeral sa na dorastajúci mesiac a žiariace hviezdy. Premýšľal… Lionel opantala jeho myseľ ako omamná vôňa sladkého ovocia. Les by isto nesúhlasil s jeho myšlienkami, ale pýtať sa ho nebude… Nájde ju. Je len jedno miesto, kde mohli koče smerovať. Ale nemá sa báť odmietnutia? Smiešne! Je predsa kráľ lesa… Ale ach, čo ak ho odmietne… Musí ju mať. Jeho krásna tvár mu pomôže získať si jej srdce. Ráno vyrazí! Tak…!

☼☼☼☼☼

Len čo sa Rohin poriadne vyspal, premenil sa na jeleňa a vybral sa na cestu. Jeho kroky smerovali k dedine Morabito. Nenáhlil sa, chcel ta prísť až po západe slnka. Premýšľal ako Lionel osloví, ako sa jej bude dvoriť, ako ju očarí…. Za celý svoj život s ľuďmi dobre nevychádzal. Rozprával sa len s elfmi, vílami a dušami stromov. Nevedel ako naňho bude dievčina reagovať. Čím viac bol neistejší, o to viac ho myšlienky na dievča opantávali. Len ticho kráčal, zamotaný v pestrom fantazírovaní, nevšímajúc si ani jedného z lesných priateľov.
K dedine prišiel za súmraku. Dvakrát ju dokola obišiel. V ktorom domci dievča bude? Vzhľadom na jej vyššie postavenie, súdiac z drahých šiat nakoniec uvážil, že sa pozrie ku kaštieľu. Ten bol obohnaný vysokým múrom. Rohin ho poľahky preskočil. Ocitol sa v obrovskej záhrade s množstvom jazierok. Do nosa mu udrela vôňa mydla vychádzajúca z pootvoreného okna na prvom poschodí. Bolo to najvyššie poschodie v pravom krídle úhľadnej budovy. Rohin sa postavil tak, aby doňho trochu videl. Lionel sa kúpala. Ležala vo vani plnej peny. Vytŕčali jej len tenké nohy, sem-tam vystrčila ruku a načiahla sa po mydlo. Vedľa stála slúžka a obsluhovala ju. Dievča čosi veselo trkotalo.
„…Bol taký krásny. A mocný! Jeho oči ukrývali dušu! Určite ju mal! Čo by som za to dala, aby som to zviera mohla vi….“
Rohin sa potešil. Myslí naňho. V duchu sa pousmial a zaliezol do tieňa pod starým dubom i keď ho premáhala zvedavosť sledovať kúpajúce sa dievča. Čakal. Aká úžasná bytosť menom Lionel! Bystrá, nežná a hlavne prekrásna. Zdá sa, že je plná lásky!
V Lionelinej izbe sa zhaslo. Rohin spozornel. Tiché kroky priviedli dievčinu k oknu. Pozrela na nočnú záhradu. Rohin sa postavil a vyšiel do svetla. Spolu s jeho korunou, zasvietili aj Lioneline oči.
„Sama majestátnosť!“ Lionel ihneď otvorila okno dokorán a Rohin k nemu podišiel.
Nespúšťali so seba oči.
„Kráľ Modrého lesa k vašim službám…“ uklonil sa obrovský jeleň.
Lionel nevychádzala z úžasu. Nevedela, čo má povedať. Po chvíli ticha Rohin opäť prehovoril.
„Nepoctíš ma svojou prítomnosťou pri krátkej prechádzke?“
„Ale ja som len…“ povedala trochu ostýchavo mysliac na nočnú košeľu, v ktorej bola oblečená.
„Nevadí, koniec koncov aj ja som len v skromnom rúchu lesa.“ zapriadol Rohin a posmelil ju.
Lionel opatrne vyliezla na mohutné parohy a Rohin ju zložil na zem. Razom bol z neho muž. Ešte raz sa uklonil. Lionel sčerveňela, no v slabom svetle mesiaca to nebolo vidieť.
„Si človek.“ povedala.
„Som jelenček.“ pokojne ju opravil a ponúkol jej ruku.
Chňapla po nej ako lačný po koláči. Spoločne vykročili po nočnej záhrade. Všade vládol pokoj.
„Kto si?“ opýtala sa.
„Volám sa Rohin, jelenček. Vaši ľudia by ma nazvali animágom. Môžem meniť svoju podobu.“ usmial sa.
„Prečo si mi pomohol vtedy na ceste?“ štebotala, keď prechádzali po mostíku nad jazierkom.
Rohin chvíľu neodpovedal. Sám nevedel presný dôvod jeho konania. Bola to skôr náhoda. Povedať jej to?
„Si výnimočná, Lionel. Iná než ostatní ľudia. Nežná, čistá a krásna…. Ak mám povedať pravdu, trochu si mi učarovala.“ pozrel na ňu.
Lionel v tom okamihu rozkvitla a opäť ju zalial rumenec.
„Naozaj si kráľ?“
„Modrého lesa. Chceš vidieť moju ríšu?“
Samozrejme, že chcela. Bola zvedavá, hltala každé jeho slovo. Bolo to zrejmé, no Rohin to nevedel rozpoznať. Trpko pozrela smerom ku kaštieľu… Prišla za otcom, mal jej vybrať muža… Rohin si hneď domyslel, že nechce odísť z domova.
„Do rána budeš naspäť, máš moje slovo.“
„Dobre teda!“ usmiala sa.
Služobné v noci do jej izby nechodia. Nemajú si ako všimnúť, že zmizla. Rohin od nej trochu odstúpil a premenil sa. Sklonil sa a vyčkal kým nasadne.
„Drž sa, hviezda, pobežíme s vetrom!“ povedal jasným hlasom a vyrazil vpred.
Preskočil múr a zmizol medzi stromami. V behu mu nebránili korene ani stromy. Pre Lionel to bolo čosi nevídané. Nikdy nebola v noci v lese a nieto ešte v takomto. Ako Rohin bežal, kvety na zemi vydávali jemnú žiaru. Vo vzduchu poletovali víly, sem-tam sa mihla tvár dryády. Bola to ozajstná lesná ríša. Rohin ju zobral na malú čistinu. Uložil ju do trávy a ľahol si vedľa nej. Založil si ruky za hlavu a zhlboka sa nadýchol. Vyzeral kľudne, no pod jeho povrchom to vrelo. Zožieral ho akýsi vnútorný oheň. Myslel si, že to nevidno, no Lionel spozorovala, že je akýsi strnulý a jeho reakcie sú trochu nútené.
„Aké sú len prekrásne!“ povedala po chvíli.
Oči upierala na hviezdne nebo.
„Ešte nikdy som som neležala v tráve a dívala sa na ne. Aha! Tam jedna spadla!“ usmiala sa.
„Ako to, že nikdy?“ zadivil sa Rohin.
„Dievčatám môjho postavenia sa nepatrí robiť také veci. Ale je to prekrásne!“ povedala a trochu ju striaslo.
Nebola zvyknutá na chladné noci v tenkej košeli. Nesmelo sa pritisla k Rohinovi. Objal ju a pritisol k sebe. Hrial ju ako piecka. Dotyk jej jemného tela doňho vpúšťal akúsi príjemnú energiu. Budil v ňom čosi, čo ešte nezažil… Ochrancu, bojovníka a zároveň leva s baránkom…
„Rozprávaj mi niečo! Aké dobrodružstvá si zažil?“ požiadala ho.
„Uf, dobrodružstvá… Kde začať? Určite si už počula o lúpežníckych hordách. Raz vstúpili do môjho lesa a…“ začal Rohin.
Bol úžasným rozprávačom. Rozprával jej celú noc. Vedel opísať prostredie tak dobre, že keď človek zavrel oči, mohol si ho do detailu predstaviť. Vedel slovami prinútiť človeka súcitiť s raneným bojovníkom a hnevať sa na zlomyseľného zloducha. Rozprával, no nezabudol na svoj sľub. Skôr než slnko vyšlo na oblohu, Lionel stála vo svojej komnate po uši zamilovaná do lesného kráľa. Mala sotva šestnásť. Včerajšia noc ju zmenila. Jemné mestské dievča zatúžilo po lesnom kráľovstve. Jej srdce ticho šepkalo meno – Rohin, jelenček. Divoko sa trepotalo, nedovolilo jej zažmúriť oka. Vo vytržení prvej lásky, prežila deň v očakávaní a strachu, či sa ten úžasný mladý muž k nej ešte vráti.
Rohin sa nevrátil hlboko do lesa. Zadriemal v korune veľkého stromu. Navštívil ho sen. Bola v ňom Lionel… Utekala mu po hustom lese. Chcel ju chytiť za ruku a pobozkať, no ona mu neustále unikala. Čím ďalej bola od neho, tým viac ju chcel. Počul jej zvonivý hlas. Doviedla ho k rieke, no tam mu úplne zmizla. Strhla sa búrka a Rohin sa zobudil. Musí ju získať! Svižne zoskočil zo stromu a dopadol na strieborné kopytá tvrdšie než diamant. Vyrazil vpred. Za chvíľu bol pri dedine a nedočkavo vyčkával kým sa zotmie. Keď nastal jeho čas, preskočil múr a zastal pod jej oknom. Lionel ho ihneď otvorila.
„Prišiel si!“ vydýchla si a vyliezla mu na parohy.
„Drž sa!“ šepol a už bol v lese.
„Založím oheň, nech neprechladneš.“ povedal, keď dorazili na čistinu a na chvíľu sa stratil. Lionel sa usmiala… Nemohla sa dočkať, kedy sa k nemu opäť privinie. Neprešlo ani pár minút a Rohin sa vrátil s náručím plným dreva. Postavil vatru a zašepkajúc pár nezrozumiteľných slov z dreva zrazu vyšľahli oranžové plamene. Rohin sa spokojne usmial a sadol si k Lionel. Nečakane mu vtisla náruživý bozk. Prekvapený Rohin sa preklopil do mäkkej trávy. Lionel sa naňho posadila tak, že jej stehná obopínali Rohinove brucho z každej strany.
„Ach… Ani nevieš ako si mi chýbal!“ povedala priam roztopašne.
Rohin sa zasmial.
„Celú dobu som na teba myslel.“ zapravil jej za ucho prameň jemných vlasov, čo sa vyšmykol zo slabo zapleteného vrkoča: „Premýšľal som… Odíď so mnou preč.“ pozrel sa jej do očí.
Čakal, že ho podobne ako v jeho sne odmietne. Zamračí sa a odvráti tvár. No Lionel zdvihla oči k nebu. V jej predstavách bol Rohin bohom. Videla ako po jeho boku zažíva ohromné dobrodružstvá, ako organizuje lesné hostiny, ako spoznáva ľuďmi nepoznaný kraj…
„Dobre.“ povedala po chvíli.
Rohinovi sa na tvári zračilo prekvapenie. Lionel sa tomu úprimne zasmiala. Páčil sa jej. Zdalo sa jej, že si vôbec neverí, akoby vôbec nevnímal svoju božskosť.
„Zajtra si po teba prídem.“ posadil sa a Lionel mu skĺzla na kolená, otočená smerom k nemu.
Jej nožičky boli oproti tým jeho tenké ani papečky. Doma čítavala množstvo ľúbostných románov a mala pocit, že ten jej sa práve píše. Pobozkala ho. Rohinove ruky oblapili jej tenký mäkký pás. Oddávala sa mu a vzbudzovala v ňom silnú vášeň. Bola preňho kvetinou, životodarným prameňom. Každý silný sval, čo sa počas ich milovania napol pod jej jemnou rúčkou na okamih skrotol a poddal sa jej. Každý úsmev, každý jej pohyb Rohinovi učaroval a zároveň bol jej vládcom…
„Rohin,“ povedala Lionel potichučky: „odíďme už dnes. Keď zistia, že nie som v komnate, budú ma hľadať. No ak spravíme falošnú stopu smerujúcu k lesu, popri ceste sa budeme môcť bezpečne prechádzať…“ vravela a masírovala jeho mohutné ramená.
Nevidel dôvod nevyhovieť jej. Nedobehli by ho ani v lese, no keď sa chce poprechádzať po pláni, prečo nie. Bude jeho, už mu neujde. Usmial sa.
„V poriadku.“ povedal a postavil sa nahý, tak ako ho utkalo v lone matky.
Zdvihol ruku a les ho razom zaodel. Po niekoľkých slovách v jeho jazyku daroval les šaty zo zvláštnej tkaniny i dievčaťu. Vysadlo mu na chrbát a nechalo sa odniesť naspäť k dedine. Lionel mala v pláne vydupať cestu od jej okna až k múru, no Rohin ju zastavil. Potiahol kopytom po zemi a rastliny sa zrazu usporiadali tak, že vytvorili blatistý chodníček. Brečtan rastúci na múre sa rozostupil a taktiež vytvoril akýsi rebrík, po ktorom by každý poľahky preliezol. Cesta pokračovala hlboko do lesa.
„Rohin! Hej, Rohin! Neunáhli sa…!“ k jelenčekovi doletel hlas Koivu.
V duchu zavrčal. Dievča nepočulo dryádin hlas, no Rohin odpovedal akoby tak nebolo.
„Rozhodol som sa! Poď, Lionel, od teraz je nám drahá každá minúta.
Dievča poslúchlo. Pokiaľ slúžka začala budiť Lionel, ktorej v komnate nebolo, oni boli už dobrých pár míľ od dediny. Slnko vychádzalo nad krajinu. Lionel sa túlila k dlhej jemnej srsti. „Rada by som si obzrela tunajší kraj. Lúky a pláne. Naposledy som tu bola ako dieťa.“ povedala ustato.
Rohinove kroky sa vydali viac na sever.
„Odkiaľ pochádzaš?“
„Z prekrásneho mesta! Určite by sa ti páčilo.“ pri tých slovách sa Rohin trpko usmial.
Ťažko by sa mu páčilo čosi, čo vybudovali ľudia. Mŕtve stavby z kameňa nemohli oplývať krásou aká vládla Modrému lesu.
„Leží pri Azúrovom mori. Volá sa Erelin. Je to drahokam medzi mestami. Budovy postavili z bieleho mramora, …“ nadchla sa pre opis Lionel.
Rohina však mesto nezaujímalo. Premýšľal o tom, kde by našiel vodu. Ako sa slnko blížilo k polke svojej cesty, narastala nepríjemná páľava, ktorá sa akoby naschvál zachytávala na Rohinovej čiernej srsti. Chcel si šetriť sily. V diaľke v malom údolí zazrel osamelý strom. Vydal sa teda k jeho tôni, kde sa neskôr skryli pred poludňajším slnkom.
„Som hladná.“ zakňučala Lionel už asi dvadsiaty raz.
„Ja smädný. Musíme vydržať.“ povedal vyvalený Rohin cmúľajúc byľ trávy.
„Nie si predsa kráľom lesa? Prikáž rastlinám nech nám niečo donesú.“ zamračila sa.
„Som kráľom lesa a my sme na lúke.“ odfúkol akoby sa ho Lionelino mrnčanie ani netýkalo: „Ale ani v lese sa mi jedlo nehádže pod nohy. Ak som hladný, napasiem sa a ak by som chcel mäso, musím si ho uloviť.“ povedal.
Bol kráľom, no nie takým ako si ona predstavovala. Nemal sluhov, ktorí by mu priniesli všetko, čo by si zaprial. Bol kráľom a zároveňochrancom. Vládol lesu, no musel sa oň tvrdo starať a ten mu na oplátku pomáhal.
Lionel sa otrávene zvalila do trávy a cez listy pozorovala biele oblaky. Ležali v malom údolí na vlhkej zemi. Zo severu i z juhu sa dvíhali malé oblé kopce, ktorých vrcholky boli od seba vzdialené zhruba pol kilometra. Z nečinnosti ich vytrhol dupot konských kopýt. Rohin sa zvedavo zdvihol na lakte a pozrel sa na južný kopec. Začali sa tam zhromažďovať čierni jazdci, už ich bolo takmer päťdesiat.
„A do rite!“ zahrešil Rohin až z toho Lionel zozelenela.
Nebola zvyknutá na takéto chrapúnske správanie.
„Musíme ísť!“ vyskočil na nohy a ťahal ju za ruku.
„Ihneď!“ skríkol.
Krv mu zymŕzala v žilách. Jeho správanie sa mu teda musí prepáčiť. Nikdy by sa nesprával k nikomu tak hrubo, no pred ním sa zrazu začínala formovať jedna z jeho najhorších nočných môr. Hordy lúpežníkov sa vrátili naspäť do kraja. Ako to, že o tom nevie? Somár! Mal viac počúvať šelest stromov…. Zo skupiny sa odpojilo niekoľko chlapov. Asi desať bežalo na západ a odrezávalo im cestu k dedine, či Modrému lesu a ďalších desať na čele s Gorakom, sa vydalo priamo k nemu.
Lionel netušiac, kto sú jazdci a prečo Rohin tak panikári, vyliezla na Rohina. Ihneď vyštartoval do behu. Za chrbtom už počul Gorakov drsný hlas:
„Ale, Rohin! Von z lesa… a so slečnou! Sám… Nechránený….“ rehotal sa.
Jeho hlas bol krutejší a horší, než si pamätal, no možno sa mu to len zdalo.
Rohin vedel, že je na dostrel a najväčším nebezpečenstvom sú preňho šípy. V duchu si hundral mnoho naspamäť naučených fráz a kúzel. Na lúke bol slabý. Jeho sila pramenila z lesa, no mal šťastie. Vietor bol na jeho strane. Kúzlo sa mu vydarilo. Šípy, ktoré naňho lúpežníci nasmerovali v letku zmenili dráhu letu. Jedny šli do boku, no väčšina z nich začala padať pomedzi jazdcov ako smrtonostný dážď. Gorak zastavil rozbehnutých mužov. Nemalo cenu naháňať Rohina na lúke. Bol rýchlejší než ktorýkoľvek kôň. Zaprisahal sa však, že ho zabije, a preto ho nemohol nechať len tak ujsť. Horde kázal rozmiestniť sa tak, aby blokovala cestu k Modrému lesu až k rieke. Chcel Rohina nahnať na druhú stranu a po čase ho vystopovať.
Rohin sa neobzrel, či ho muži sledujú. Splašene utekal, až kým mu cestu neskrížil drobný potok. Sklonil sa a niekoľko minút pil osviežujúcu vodu.
„Čo sú… Čo sa to deje?“ opýtala sa unavená Lionel.
„Lúpežné kmene… Veď vieš. Chcú ma zabiť, zobrať mi parohy…“ povedal neprirodzene rýchlo.
„Zmeň sa na chlapca, nechajú nás ísť.“ navrhla.
„Chaaa!“ Rohin vyprskol do trochu pohŕdavého smiechu.
Lionel naňho zazrela.
„To tak… Vieš, Gorak ma pozná. Kedysi som žil v jeho kmeni. Prahne po mojej krvi možno viac než po nejakom poklade.“ povedal a pokračoval trochu pochmúrnejšie: „Ako ho poznám, bude mi chcieť odrezať cestu od môjho milovaného lesa. Je ich mnoho. Tisíce… Podarí sa mu to, no nie nadlho. Prejdeme cez brod. Pôjdeme do dediny v prieskmyku Východných hôr. V dedinách ich nemusia a kmene sa im snažia vyhýbať. Už nechcú mať spor s ľudským kráľom, raz ich to stálo priveľa životov…“ spomínal na niekdajšie jatky z obdobia, keď ešte žil v kmeni.
Kmeň si za ne mohol sám, lebo čoraz odvážnejšie napádal kráľovské dediny a mestá, ktoré za nimi vyslali po zuby ozbrojenú armádu. Odvtedy sa Gorak dedinám vyhýbal a útočil len na osady a obchodné konvoje.
„Potom uvidíme. No teraz sa musíme dostať do priesmyku.“ hrabal kopytami do zeme až ju úplne rozblatil. Slnko sa skláňalo k obzoru.
„Oj…“ Lionel zosmutnela.
Nazúreno-vystrašený Rohin budil rešpekt, no zároveň v nej vyvolával ľútosť.
„Dnes v noci prekročíme brod! Je to bezpečné, poznám ho, už som tadiaľ niekoľkokrát šiel. Voda by ti bola tak po pás.“ oznámil.
„Verím ti, Rohin.“ nesmelo k nemu podišla a chcelo ho pohladiť, no on sa jej uhol.
„Nasadaj! Musíme mať náskok! Poriadny náskok! Isto nás sledujú. Musíme sa im stratiť!“ povedal a i keď bol unavený, vyrazil vpred.
Ako sa na oblohe zjavil guľatý mesiac, Rohinove parožie a kopýtka zasvietili. V tú noc tak ako povedal, prekročil rieku.
„K Východným horám chlapče… Ale tie ja poznám lepšie ako ty.“ zasmial sa Gorak sledujúci každý Rohinov krok ďalekohľadom. Sedel na veľkom čiernom koni. Pomaly začal schádzať z kopca:
„Nájdem ťa a nebudeš to čakať…“

☼☼☼☼☼

Skrehnutí milenci zaspali až nad ránom, keď ich začali zohrievať slnečné lúče. Lionel okamžite upadla do hlbokého spánku. Nebola zvyknutá na dlhé cesty o hlade, smäde a zime. Rohin narozdiel od nej dlho bdel a pýtal sa vetra, či nie je nepriateľ na blízku. Keď zaspal, opäť ho prepadli nočné mory. Videl nad sebou tieň smrti. Desil sa. Okolo neho lietali šípy, počul dupot kopýt. Nevidel žiadne kone ani ich jazdcov, boli skrytí v rozvírenom prachu. Okolo nôh sa mu zrazu začali ovíjať laná, ktoré ho potkýnali a zrážali na zem. Začul Gorakov zlý smiech. Zobudil sa… Neubehli ani štyri hodiny od doby, čo zaspal.
„Musíme ísť!“ jemne drgol do Lionel.
Na tvári mal zúbožený výraz plný strachu.
„Už? Nevládzem, Rohin!“ pootvorila rozospaté belasé oči.
Mala pod nimi tmavé kruhy. Taktiež vyzerala zúbožene. Rohin nevedel, či ju ľutovať alebo sa na ňu hnevať… Len sa nesie a narieka. Čo má vravieť on?
„Lionel, oni nás dostihnú. Sľubujem, že to už nebude trvať dlho. Najeme sa i napijeme.“ pohladil ju po tvári.
Lionel sa smutne usmiala a vstala. Bolo jej hrozne, jej predstavy o Rohinovi boli trošku skreslené. No i napriek tomu bolo pre ňu najdôležitejšie jedno – je s ním. S milovaným. Rohin však jej nadšenie z druhej osoby nezdieľal. Naozaj mu prišla na obtiaž. Páčila sa mu, no teraz mu vadila. Začínal ľutovať, že vôbec vyšiel z lesa a šiel za ňou do dediny.
Východné hory sa skladali z dvoch častí – zo Severnej a z Južnej. Medzi nimi bola niekoľko míľová rovina, ani čo by uťal. Dve časti neležali priamo na seba, ale vytvárali akési veľmi roztvorené „V“. A práve na špici tohto „V“ ležal veľpriesmyk. Usídlili sa v ňom ľudia. Zem tu bola neúrodná, no hory ukrývali bohatstvo, ktoré odvážali po rieke do väčších miest. Rohin stavil na toto miesto všetko. Mala to byť jeho zastávka, oáza, kde sa zdrží, pokiaľ sa nerozhodne, čo ďalej. Vedel, že Goraka poháňa obrovská túžba dostať ho, no dúfal, že sa do dediny len tak hneď neodváži. Na jeho potešenie, do dediny dorazil už za tmy onoho dňa. Netušiac, že ľudia odsudzujú mladých milencov, čo utekajú pred vôľou rodiny, vybral sa priamo do miestnej krčmy. Zobudil Lionel, ktorá sa mu uhniezdila na chrbte a spoločne vstúpili dnu.
„Odkiaľže?“ hodil na nich krivé očko krčmár.
„Z ďaleka. Poprosím vás to najlepšie, čo máte. Dlho sme nejedli. Mäso, víno a nocľah pre dvoch.“ spustil smelo Rohin.
Krčmár sa k nemu pritmolil, aby nerobil veľa hluku v prípade, že by sa Rohin rozhodol zostať v jeho krčme a nepríjemným tónom precedil cez zuby.
„Mladé dvojice nepodporujem. Budete musieť odísť.“
Lionel by sa už rozplakala, no Rohin veľmi dobre vedel, čím obmäkčí mužovo srdce. Z vrecka vytiahol malý zelený drahokam a ukázal ho do svetla.
„Akáže mladá dvojica. Snáď vznešení mladí hostia. Čo tam po tom, že nás cesta zmorila.“ povedal takmer až veselo.
Krčmár si neochotne vzal kameň do ruky. Čím viac si ho obzeral, tým viac sa jeho výraz menil na príjemnejší a milší.
„Dobre teda. Sadnite si.“ ukázal na jeden zo stolov.
V ten večer sa Rohin s Lionel cítili ako v raji. Nikomu nechutí viac, než tomu, čo nejedol dlhšie než deň. Víno tieklo dole krkom, Lionel sa usmievala, Rohin na chvíľu zahodil trpkosť, až sa nakoniec spoločne uchýlili spať.
Na druhý deň, keď sa Lionel pobrala poprechádzať sa po dedine, prišiel krčmár za Rohinom. Požiadal ho, či by s Lionel neodišli. Nechcel totiž, aby sa o ňom začali šíriť zlé reči.
„Čo iné mi zostáva, všakže.“ vzdychol Rohin.
Na prvý pohľad vyzeral smutne, no v skutočnosti sa tu aj tak nechcel viac zdržiavať.
„Nevieš o nejakom mieste, kde by sa dalo dobre ukryť? Niekde, kde ľudia často nechodia.“ opýtal sa krčmára.
„O jednom by som vedel. Za horou, ukázal na sever, na veľkej lúke stojí stodola. Nie je to skryté. Ale o tom mieste vie len málokto a ľudia sa mu vyhýbajú.“
„Prečo?“
„Smrť!!!“ zvolal neprimerane hlasno, no potom sa spamätal: „Povráva sa, že je to stodola smrti. Desivé miesto. Vo svite mesiaca tam môžete vidieť tmavú postavu odetú v plášti. Ak si vás všimne, umriete.“ povedal krčmár a v očiach sa mu zračila hrôza.
Rohinovi sa to páčilo. Nebol poverčivý. Veril, že v stodole môže žiť nejaká zázračná bytosť, no nebál sa jej. Môže to byť miesto, kde by bol v bezpečí? Uvidí.
„Ak sa o našej ceste nikto nedozvie, môžete si nechať celý kameň a nemusíte vracať nič.“ povedal Rohin.
Krčmár prikývol a dodal:
„Na vašom mieste by som tam nechodil“
„O to sa vy netrápte“ povedal Rohin a mávol mu na rozlúčku.
Vybehol von a chvíľu hľadal, kde sa Lionel nachádza. Bola v jednej zo širokých ulíc a prezerala si tri panské domy, čo tam kedysi postavili.
„Už viem kam!“ chytil ju za ruku a povedal jej kam sa chystá ísť.
Neprotestovala. I keď nie rada, opäť sa vydala na cestu. Nebola zvyknutá, že ju neobklopuje prepych, no uskromnila sa.
Rohina zalial pokoj len čo vošli do hustého lesa. Nebol to taký úžasný les ako ten jeho, no cítil, že je živý, že má moc a svoj príbeh. Z dediny mal zbalené jedlo na tri dni, o vodu nemali núdzu, pretože Východné hory boli samý prameň. Len raz sa uchýlili k spánku pod holým nebom než našli stodolu, o ktorej krčmár hovoril. Stála na rozľahlej lúke obklopenej vysokými borovicami. Bola nezvyčajne tichá, zaliata zlatými slnečnými lúčmi. Človek by si povedal – aké prekrásne miesto! No niečo viselo vo vzduchu. V Lionel sa bil pocit krásy s niečím, čo nevedela pomenovať. Rohin ticho stál a pozeral nad strechu stodoly. Stál tam čierny tieň. Bol to tieň smrti. Upierala pohľad na mladú dvojicu a ticho sa pokyvkávala. Nič nevravela. Lionel ju ani len nevidela, no mohla ju cítiť. Odrazu sa rozplynula a ako tmavý dym, skryla sa do zeme.
„Páči sa ti tu?“ opýtal sa po chvíli Rohin uvažovania.
Nebol si istý, či tu zostať.
„Ale samozrejme, je tu úžasný pokoj.“ usmialo sa dievča, ktoré chcelo potešiť milenca, ktorý sa na ňu už takmer neusmiaval.
Trochu sa preto trápila, no vysvetľovala si to tým, že majú za pätami hordu zlodejov. Nevedela, aká je pravda… Že Rohinove srdce nie je také, ako si myslí, že je chladnejšie než srdce obyčajného človeka.
Počas nasledujúcich dní Rohin obehol miestny kraj a lesy, aby ich lepšie spoznal. Nechcel načúvať stromom, bál sa, že by od nich počul len výčitky. Bol si vedomý vlastného prístupu, ktorí mal k Lionel. Trápil sa. Uniesol ju z domova, miloval ju…. a či nie? No dievča ho už takmer vôbec nepriťahovalo. Stratila preňho vôňu opojného ovocia. Nevedel čím to je. Cnelo sa mu za domovom, cnelo sa mu za Modrým lesom. Chcel sa vrátiť domov a ona ho tu držala. Zo zeme si vyspieval luk a šípy, ktorými lovil lesnú zver a vtáky, ktoré deň, čo deň prinášal Lionel. Tá zo dňa na deň prekvitala. Pilne pracovala na zútulňovaní starej stodoly, v ktorej na prekvapenie oboch milencov našli veľkú posteľ, stôl, štyri stoličky a kozub. Rohin si na love často kládol otázku, čo je to vlastne za budovu a prečo v nej sídli smrť. Ale odpoveď nedokázal nájsť. Možno by sa jeho duša za nejaký čas upokojila, no Gorak sa nechystal nechať svoje slová len prázdnymi vyhrážkami. V jeden deň, keď sa Rohin vzdialil, prikradol sa k stodole. Lionel sa prechádzala na lúke a zbierala kvety. Keby mohla vidieť čarovný svet, videla by, ako sa jej popri nohách plazí čierna hmla. Zrazu sa lesom ozval jej žalostný výkrik. Doletel až k Rohinovi. Nepremýšľal nad svojim konaním. Rýchlo sa rozbehol k stodole. Absolútne nerátal s nečakanou návštevou. Vyskočil spomedzi stromov. Pred stodolou zbadal šesť mužov. Jeden z nich držal Lionel, ktorej oči zalievali slzy. Na líci mala škaredú modrinu.
Vnútro mu stiahlo. Ani sa nepohol, nevydal ani hláska.
„Prišiel som!“ pochválil sa Gorak, akoby bol dlho očakávaným hosťom.
Rohinova tvár sa skrivila.
„Týto piati teraz dievča zoberú dnu.“ uškrnul sa:“ Tri týždne nevideli ženu, čiže si dokážeš predstaviť, aké to tam bude divoké. A my si zatiaľ vybavíme, staré účty. Čo ty nato?“ povedal pokojne akoby mu ponúkal nejaký veľmi výhodný obchod.
„Pusti ju.“ povedal Rohin chladne.
Gorak sa zasmial a kývol mužom nech idú dnu.
Rohin si ho ešte raz premeral. Hádam si nemyslí, že sa mu sám môže rovnať, no potom zbadal, že v korunách borovíc sedí skrytých niekoľko mužov s lukmi.
„Gorak, pusti ju!“ zamračil sa Rohin ešte viac.
„Tu nie si vo svojom lese, aby si sa mi mohol vyhrážať, chlapče.“
„Nič ti nespravila.“
„Joj, ale ja som ti dal sľub. Neznamená pre teba veľa?“ podišiel k Rohinovi pozerajúc sa mu priamo do očí.
Čas mu do tváre vryl niekoľko vrások a vlasy jemne postriebril, inak to bol stále ten istý Gorak. Pri otázke, či pre neho neznamená veľa sa Rohin nahneval.
„Veľa?“ zopakoval nahnevane.
Gorak sa vyškeril. Miloval, keď ľudia ovládaný láskou, pre druhého páchajú hrdinské činy, no on ich ako boh schytí a premení ich úsilie na beznádej a prach.
„Veľa?“ zopakoval Rohin. „Keby nebolo jej, mohol som byť vo svojom lese!“ povedal zlostne.
Goraka to zaskočilo. Lúka začala temnieť. Na oblohe nebolo ani obláčika, no Rohin videl ako sa pred slnko stavia obrovský čierny tieň. Bál sa ho. Smrť bola mocná, dobre vedel, že nijaká čarovná bytosť sa jej nesmie stavať do cesty. Nič ho na lúke nedržalo. Gorak ho chcel pripraviť o život. Mylná predstava, do ktorej sa kedysi zamiloval už viac neexistovala. Lionel mu prišla jednoduchá a jej láska zbytočná. Zbožňovala ho a on to vedel, no bolo mu to jedno. Mal moc, ktorú mu dali duchovia leta, nepotreboval ju.
„Tvoje dievča čaká.“ zasmial sa, keď Lionel vnútri vykríkla.
„Moje srdce nepatrí nikomu!“
„Silné reči.“
„Pravda! Odchádzam! A pamätaj, si na lúke ktorá patrí smrti. Na také sa nevypláca chodiť. Dúfam, že si ťa zoberie.“ povedal Rohin.
V sekunde sa premenil na jeleňa a jedným skokom bol medzi stromami.
Gorak nestihol zareagovať. V okamihu ako odskočil akoby do stodoly vrazila neviditeľná päsť. Prelomila sstrechu. Hrubé drevá popadali a zavalili lúpežníkov, trhajúúcich z Lionel šaty. V ten moment na lúku prišiel ešte ktosi. V silnom závane vetra sa z lístočkov pred Gorakom vyformovala Koivu. Merala skoro tri metre. Oči jej žiarili zúrivou belobou.
Gorakova noha obrástla tŕním, mužov na stromoch taktiež zajali konáre.
„Čo ste to za plemä!?“ lesom sa ozval jej burácajúci hlas.
Smrť na chvíľu zastala a pozorovala dryádu ako sa chystá vyliať svoj hnev na prekvapených mužov.
„Dostanete dary, dostanete milosrdenstvo! A i tak vo vás nie je nič viac než sebaláska?!“ kričala.
Nemala na mysli Goraka. Jej myšlienky sa uberali smerom k Rohinovi, no aj o Gorakovi vedela, že je to nemilosrdný vrah. Zúrila, lebo prichystal krehkej dievčine strašný osud. Schytila ho pod krk a vytrhla z objatia ružového kríku. Po chvíli zahodila jeho nevládne telo. Nevšímala si smrť. Kráčala priamo k stodole. Otvorila dvere a spomedzi triesok vytiahla dokmásané dievča. Žilo, no bolo v bezvedomí.
„Vydaj mi ju.“ požiadala a otočila sa smerom k tieňu.
Dlho sa na ňu díval. Dryáda strácala nádej. Nemohla sa postaviť medzi smrť a život, nebolo jej to súdené.
„Staraj sa o ňu.“ vzduchom k nej doľahol chladný hlas a všetko, čoho sa dotkol dych smrti razom uvädlo.
Dryáda sa chladne usmiala. V podobe vetra, vzniesla sa spolu s Lionel k nebesám.
Rohin bežal kdesi pod ňou.
„Smrť, nič len smrť…“ zneli jej slová a prenasledovali ho: „Si rovnakí ako Gorak. Niet v tebe lásky.“ vravela chladne: „Za svoju nezodpovednosť budeš pykať. Od dnes ti Modrý les nebude domovom. Nebude ním žiaden les!“ povedala dryáda a jej hlas pre Rohina utíchol…
Odniesla Lionel do svojho kráľovstva.
„Neplač, drahá…. Pomôžem ti spolu s časom, čo daruje ti nový život z tvojho lona, zabudnúť na tvrdé rany. Už sa ťa nedotkne tvrdá ruka…“ spievala spiacej dievčine.
Svoj sľub dodržala… Stala sa jej chránenkyňou, lebo domov sa vrátiť nemohla. Pod srdcom nosila Rohinove dieťa. Koivu sa ju bála obdariť čarovnou mocou, no naučila ju reči lesa a všetkým múdrostiam… Lionel sa začlenila k národu elfom, na ktorých sa tak ponášala. Narodil sa jej syn. Na hlave mal hustú plavú hrivu, oči mal po Rohinovi. Zdedil po ňom podobu striebornoparohého jeleňa aj všetku čarovnú moc. Poznával svet, učil sa vládnuť lesu v rovnováhe a čo je hlavné, naučil sa milovať. Často sa pýtal Lionel na otca, no tá mu o ňom nepovedala ani slovo. Keďže Lionel bola len človek, časom si po ňu prišla smrť. Do sveta mŕtvych odišla v spánku. Jej duch opustil telo v pokojnom výdychu. Lijen, ako chlapca nazvala matka, sa stal ochrancom každej živej bytosti lesa. A čo Rohin? Vrátil sa k Modrému lesu, no akonáhle do neho vkročil, zachvátil ho nepokoj a výčitky… Nedokázal viac prebývať na mieste, ktoré miloval… Nenávidel bytosti, ktoré mu nedali lásku, no sám sa od nich neodlišoval… Trpko zaplakal… Ľutoval, no už bolo neskoro… Za Lionel ísť nemohol, v lese by sa zbláznil… S uboleným srdcom sa vybral hľadať to, čo mu bolo najdrahšie a to, o čo svojimi činmi prišiel, netušiac, že Lionel mu povila syna…