Prvá výstava

Ako začať? Možno len mojimi pocitmi, ktoré sú takpovediac celkom kladné…. Stalo sa to na jeseň minulého roku, keď mi bývalá šéfová z Divadla navrhla, že by som mohla mať výstavu… V ten moment sa mi rozklepalo srdce… 😀 Lebo som si nebola istá… Ale slovo dalo slovo a padla dohoda… 😀 A viete čo bolo najlepšie? 😀 Práve v to obdobie som mala nedostatok obrázkov…. Okrem iného to bolo marha obdobie… 😀 Poznáte to keď ste psychicky na dne a nič vám nejde? 😀 Tak nejak som na tom bola, no dostala som motiváciu… 🙂 Ale aby som Vás zbytočne neunudila desiatkami „poetických“ riadkov, napíšem čosi menej obkecávajúce…. 😀
Dňa 9. 1. 2015 sa uskutoční vernisáž – otvorenie výstavy obrazov, grafiky a fotografií v starej radnici vo Zvolene… Vystavujem ja, Dodo Šamaj a Pali Rosenberger a výstava bude trvať až do 29. 1. 2015 🙂 Otváracie hodiny sú pon – pia 8:00 – 16:30! Budem rada ak ta zavítate 🙂PlagatA vy, čo by ste radi zavítali, ale nemôžete, pridám sem pár fotiek s obkecom a možno ich pár po piatku doplním.

Čítať viac →

Minca

MincaBol sivý pochmúrny deň, no nenechala som si ho pokaziť obyčajným počasím. Rozhodla som sa ho stráviť na skupinovej vychádzke v celkom veľkom historickom meste. Bol to výlet s pár ľuďmi, ktorých dobre poznám – so spolužiakmi z výšky. No práve teraz som bola sama. Mali sme rozchod, až kým hodinky neukážu pol druhej popoludní. Míňala som budovu za budovou, prezerala si krásy architektúry Banskej Štiavnice. Ulica bola dlhá, vykladaná kameňmi, po ktorých sa nekráčalo zrovna veľmi ladne. Cítila som ich aj cez hrubú podrážku mojej turistickej obuvi. Na krku mi visel fotoaparát, oči sa upierali na každý detail budov a hľadali čosi, čo by stálo za fotku. Bola som vnorená do oceánu myšlienok. V takých chvíľach ma z neho dokáže vytiahnuť len máločo, no predsa sa niečo také našlo. V šedo-bielom počasí sa to zalesklo a podráždilo zmysly ako hrot zlatého šípu. Neviem, prečo mi ten záblesk pripadal taký jasný. Som si takmer istá, že si ho nevšimol nikto okrem mňa. Prišiel z chodníka na rohu malej uličky, ktorá bola spojníkom medzi dlhou ulicou, po ktorej som kráčala a jej sestrou, ktorá sa tiahla za múrom z veľkých budov rovnobežne s ňou. Nevedela som si pomôcť, možno ma naozaj hnala len zvedavosť, ktorá ma ovládla a zmenila smer mojich krokov. Vec, ktorá lapila moju pozornosť mohla byť pokojne len obyčajným pozlátkom, či smeťou, ale nebola. Na mieste, z ktorého sa odrazilo zlaté svetielko, ležala celkom veľká minca zlatej farby. Nebolo to žiadne euro, cent, či minca, ktorú si môže turistka ako ja kúpiť v stánku so suvenírmi. Bola iná, prišla mi niečím zvláštna. Bola na nej vyrazená hlava zúrivého vlka. Čítať viac →

Pakvapky

Pozor vodaAko všetci dobre vieme, monštrá sú ľuďom známe už od nepamäti. Každý rok však objavíme niekoľko nových druhov, ktoré žijú blízko nás, často úplne skryté. Ktoré z monštier je však najčerstvejšie objavené? Sú to pakvapky!

I keď ich existencia je známa len niekoľko mesiacov, nepreslávili sa za ten krátky čas vo veľmi dobrom svetle. 12. mája 2014 sa v Brazílií istá žena vracala domov z mesta. Čakalo ju však veľmi nepríjemné prekvapenie. Zlovestné ticho v malom byte bolo jeho predzvesťou. Keď vošla do kúpeľne naskytol sa jej strašný pohľad. Vo vani plnej krvavej vody ležal jej mŕtvy manžel. Na miesto bola ihneď zavolaná polícia. Vyšetrovatelia sa najskôr domnievali, že sa jedná o samovraždu, no keď sa na miesto dostavil aj súdny lekár a prezrel telo, bola privolaná OPOM. Mužovo telo bolo na mnohých miestach nahlodané. Drobné dierky sa vyskytovali hlavne na miestach, kde sa nachádzajú najväčšie žily a tepny. Kým sa na miesto dostavili výskumníci, krvavá voda vo vani sa takmer úplne vyčírila. Voda z vane bola prenesená do tajných laboratórií. Tam bola podrobená skúmaniu. Bolo v nej nájdených niekoľko stoviek malých monštier. Čítať viac →

Démon s krvavými očami

 

no borderČas prázdnin ubehol akoby netrval ani týždeň a nastal deň, ktorý už delil od školy len štátny sviatok. Ragrú a moje milované psačky – Bella a nový prírastok Lessie boli odo mňa na stovky kilometrov vzdialené. Nebo bolo sivé, počasie plačlivé. Sedela som v drevenej chatke za stolom a mračila som sa na peračník, akoby on mohol za to, že som si doma zabudla čisté papiere. Pohľadom som bola na malej veci, no sluchom som zachytávala každú jednu kvapku, ktorá sa rozprskla na zemi. Okrem nich som počula aj vietor, ktorý hladil lístie stromov a aj spievajúce vtáčence, ktoré si z dažďa nerobili ťažkú hlavu.

„Poď… Poď k nám…“ opäť sa ku mne priniesol šepotavý hlas dryád.

Volali ma do lesa. Volali ma tam už niekoľko dní a volali neprestajne. Ich snaha sa vyplatila – uspeli. Nevydržala som ich už dlhšie ignorovať. Veď kto odolá volaniu domova? Schytila som foťák, zapásala som si nôž a vrecko plné vzduchu som si vopchala do vrecka na gatiach.

Netrvalo dlho, kým ma les pohltil. Jeho náruč sa za mnou zatvorila ako hladina vody. Neviem prečo bol taký tajnostkár. Nebol taký prívetivý ako ten môj v srdci Slovenska. Niečoho sa bál. Ale keď sa rozhodol niekoho prijať, dal naňho pozor. Pomedzi jeho stromy plávala biela temnota – hmla. Prechádzala sa pomedzi stromy ako vysoká biela žena ťahajúca vôkol seba dlhý závoj.

„Kto si?“ zvolala na mňa takmer až nahnevane.

Priblížila sa ku mne. Môj výhľad sa zmenšil asi tak na meter dopredu.

„Som Modrý animág, vznešená pani. Je toto nutné?“ zavrčala som, keď som si kvôli nej nevšimla hríb, stúpila naň a skončila na zadku. Čítať viac →

Vresgy

šelma, vlk, tiger, monštrumÚdaj z mestskej zápisnice Banskej Štiavnice z dňa 8. 12. 1433:

„…Opäť sa ozývalo vlčie vytie, no neznelo tak dlho ako zvyčajne. Vystriedal ho vresk. Vresk znejúci ako krik trpiacich duší v horúcom pekle a smiech démonov. Ľudia nevychádzali z domov. Stráže bdeli na hradbách, pár z nich zutekalo. Škrek prichádzal od baní. Blížil sa k mestu. Okolo polnoci sa na hradbu vyšplhali zvery. Ich telá celé žiarili do bledomodra. Nikto nevie, čo boli zač. Jednému strážnikovi sa podarilo zabiť toho škaredého zvera kopijou. No len vtedy sa strhlo peklo. Ich svetlá žiara sčerveňela. Hrôzostrašný zvuk sa opäť rozozvučal nad mestom. Asi tridsať pekelných zverov sa rozbehlo do mesta. Rozbíjali okná, rúcali slabšie múry. Celkom zabili až sedemdesiat ľudí, ďalších desať zranili. Boli väčšie ako vlky. Prehnali sa mestom ako mor, zanechali za sebou spúšť. Pokiaľ vyšlo slnko, zmizli. Posledný vresk pekelných zverov sa opäť ozval od baní…“

Dnes vieme, že tieto monštrá boli vresgy. Obyčajne sa nevyskytujú na povrchu zeme. Vďaka ich spevnenej kostre a neobyčajne tvrdým pružným pazúrom sa vedia výborne šplhať po skalách i kolmých stenách. Sú to jaskynné monštrá z podzemia. Čítať viac →

Hermot

HermotUrčite to poznáte, keď váš relatívne pohodový deň pokazil nejaký podráždený človek. Vybehol na vás za nejakú maličkosť alebo bol nepríjemný len tak, bezdôvodne. Možno sa to stalo aj vám. Vstali ste a vaša nálada bola oničom. Hnevalo vás takmer všetko, na nič ste nemali chuť. Vaša starká či teta na vás použila zaužívanú frázu „vstal hore riťou“ alebo „vykročil do dňa nesprávnou nohou“. Vy aj ostatní ste si to odôvodnili ako zlé vyspatie, dôsledok stresu alebo nízkeho tlaku. Takéto vysvetlenie je však nesprávne. OPOM chce aj pomocou tohoto článku varovať ľudí pred vážnym problémom. Zlá nálada, únava a nechuť naozaj môžu byť vyvolané únavou, stresom a počasím, no je len minimálna šanca, že tieto príznaky sú dôsledkom týchto troch vecí.
Hermot je to slovo, tá príčina, prečo v dnešnej dobe rapídne stúpa počet podráždených ľudí. Čítať viac →

Tyrsiel

„Smrť. Smrť je blaho, smrť je vyslobodenie. Jej dotyk vylieči každú chorobu. Utíši bolesť, zaženie strach… Smrť. Obišla ma. Stretol ma ten najhorší osud. Vybral si ma znenazdajky. Tyrsiel rozprestrel svoje krídla a jeho ľadové biele oči sa upreli na mňa. Podišiel ku mne a už viac neodíde. Jeho dych je pravidelný, pokojný. Tento jeho pokoj ma desí. Privádza ma do šialenstva, nedopraje mi spánku, nedopraje mi oddychu. Keď kráčam, nepočujem jeho tiché kroky, no viem, že stojí tam. Za mnou. Hrá sa so mnou, ako sa mačka hrá s myšou, ktorú uloví. Bude sa hrať až dovtedy, kým ho hlad celkom neovládne a ja neskončím v jeho bezodnej tlame. Moja duša bude zotročená, navždy slúžiť tomu monštru. Smrť ma obišla. Nepríde už nikdy! Namiesto nej ma stretol tyrsiel. Ó, prečo ma trápiš? Nemám svoj pokoj. Netrpel som už dosť za svoje chyby?“ napísal bývalý väzeň do svojho denníka dňa 15. 6. 1872.

Na strany malej knižky dopadlo pár kvapiek krvi. Bolo to posledné, čo onen trestanec zanechal na tomto svete. Umrel? Veruže nie. Všetci, čo stretnú tyrsiela, nezakúsia smrť. Nikdy…
Tyrsiel patrí k tým najtemnejším monštrám. Je to mačka, ktorú si Smrť vybrala za spoločníčku. Prítomnosť Smrti takúto mačku navždy zmenila. Teraz leží pri jej nohách a ticho pradie. Veľkosťou prevyšuje leva, silou sa jej nevyrovná žiaden zver. Vládne vo vzduchu, na zemi a rovnako i vo vode. Telo má pokryté čiernou hebkou srsťou, ktorá sa sem-tam leskne do žiarivej ohnivej, modrej až fialovej. Táto hebká srsť pokrýva aj tyrsielove ostne, ktoré však naďalej zostávajú nebezpečne ostré a spĺňajú svoju ochrannú funkciu. Je to dokonalý predátor. Má silný čuch a výborný sluch. Dominantou jeho hlavy sú obrovské oči. Sú biele a žiaria. Odrážajú prázdnotu tyrsielovho bytia. Z chrbta mu vyrastá pár krídel. Tie mu pomáhajú pri vyberaní a prenasledovaní koristi. Zväčša sa pohybuje na štyroch labách, no dokáže sa postaviť aj na zadné a chodiť tak veľmi dlho. Zvláštnosťou je, že tyrsiel nemá ústa na hlave, ale na hrudi. Keď sú zatvorené, vyzerajú relatívne malo, no dokáže ich otvoriť tak, že pohltí celého človeka. Lemuje ich niekoľko radov ostrých zubov. Vedú do ničoty, tyrsielovho nekonečného a prázdneho žalúdka.

Tyrsiel a Smrť
Tyrsiel si svoju korisť vyberá náhodne… Čítať viac →

Hypmerky

Kľúčové dierky. Sú prítomné na každých dverách a predsa im neprikladáme veľkú dôležitosť. Naša pozornosť sa na ne upriami len vtedy, keď sa v noci potkýname domov a márne sa snažíme odomknúť dvere. A máme vlastne celkom pravdu. Dnešné kľúčové dierky nie sú ničím zaujímavé. Sú malé, nenápadné a už vôbec nemajú funkciu špehovania. Ale nebolo to takto vždy. Keď sa pozrieme pár rokov dozadu, môžeme vidieť, že kľúčové dierky boli väčšie a nápadnejšie, nehovoriac o dávnej minulosti…

História vývoja klúčovych dierok

Čítať viac →

Záhada jaskynného vŕšku

Čas letel a jarné dni sa čoraz viacej začínali podobať tým letným. Slnko sa zrejme rozhodlo upiecť všetko, čo sa bude dať, a tak neúprosne pražilo na Zem. Nútilo bytosti ukrývať sa v tieňoch. Dňom vládlo teplo a v uliciach sa prechádzala prázdnota. Rovnako všetci i ja som netrpezlivo vyčkávala, kým sa pôvodca tohto tepla skloní k zemi. Už dávnejšie som chcela zavítať k Jaskynnému vŕšku.

Keď sa mi zdalo, že už nastal čas vyjsť, zavolala som Bellu a vybrali sme sa k lesnému domovu. Našou prvou zastávkou bola rieka. Bella potrebovala schladiť hustý kožuch, ktorý ju v týchto dňoch len obťažoval. Keď sa poriadne vyváľala v chladných vlnkách, Člupvybehla mi ukázať, ako dokáže fŕkať. Ej, veru dokázala to na jednotku… Keď už sme boli obe mokré, mohli sme pokračovať ďalej. Všetko okolo nás bolo presýtené teplom. Chodníky, cesty, lúky, zovšadiaľ sálala páľava. Tráva bola suchá, len maky vytŕčali svoje jasno červené hlávky a spestrovali krajinu. No i napriek nim sa cesta zdala byť dlhá a bezútešná. Po lúčnych škriatkoch nebolo ani chýru.

Svet ožil až v okamihu, keď za horami zmizol aj posledný slnečný lúč. Čítať viac →

Perličky

Na schránkach spiacich stromov sa začínal objavovať život. Slnko zohrievalo skrehnutú krajinu, začalo ju zafarbovať mnohými farbami. Na kmeňoch bútľavých stromov vznikala mäkká poduška z machu. Jemné zelené lístočky vyliezali z konárov, ťahali sa von ako duša umelca, aby spolu s Vetrom mohli zanôtiť svetu pieseň pokoja. Vo vzduchu sa krútila sladká vôňa všemožných kvetov. Nebolo oka, ktoré by sa tomu pohľadu nepotešilo. Najkrajší okamih však nastal, keď slnko na okamih zašlo za mohutný oblak a svet zalial očarujúci kontrast. Takmer indigová obloha sa dotýkala vysokých kopcov zahalených v sviežej zeleni. Pomedzi listy vykukovali biele kvety sťa sneh. Ich čistá žiara dopadala na miesta, kde sa tráva ešte celkom neprebudila, na miesta, kde bola červená a zelená farba v tesnej blízkosti. pomedzi tieto farebné steblá vytŕčali drobné hlavičky fialiek. Jednou vetou – na svet zostúpila mocná Jar. Rozdávala život, prikrývala lúky kvetmi. Práve v tomto období som mala robiť sprievodcu na mieste, ktoré mi je domovom. V lese. Sprievodcu dievčaťu, ktoré svojou kamerou zachytáva príbehy ľudí a taktiež druhému dievčaťu, čo mi je rodinou. Bola som poverená ukázať im miesta, kam ľudia bežne nezablúdia.
Pán SalamanderA tak sme vyrazili. Cesta trvala dlhšie než obvykle, lebo kamera prvého dievčaťa nedokázala zaznamenávať našu cestu rýchlo a podrobne zároveň. Sprevádzali nás tmavé mraky. Fŕkali nás studenou vodou, no slnko nás zasa obdarilo teplom svojich lúčov.

O pár hodín sme dorazili k Jaskynnému vŕšku. nechala som svoje spoločníčky natáčať nádhernú scenériu a vybrala som sa spolu s Bellou do zelených húštin. Utekali sme pomedzi prastaré rastliny, les nás radostne vítal. Ako prvý ma pozdravil pán Salamander. Stál na jednej zo skál pred jaskyňami a šuchtavo schádzal dole.

„Kamže takto naponáhlo?“ spýtal sa, keď som fujazdila popri ňom. Čítať viac →