Motýlie krídelká

Pozerala som sa von oknom. Vzduchom letela jediná snehová vločka. Skôr ako sa stihla dotknúť zeme, zadul vietor a odniesol ju kdesi preč… Zimná krajina, zamrznutá, bez snehu, bola nekonečne krásna. Poletovali v nej vtáčiky. Hriali sa vrtkým pohybom, kŕmili sa v búdkach, čo im prichystali ľudia. Kvety v záhradách nahradili ľadové záhony. Vysadil ich mráz, priamo na lentilkové kapoty stojacich áut. Zamyslene som sa na nich pozerala. Niečo mi tam chýbalo. A práve tento pocit zapríčinil vznik ďalšej lesnej príhody.

Pri pohľade na zimnú záhradu mi chýbal pohľad na drobné stvorenia, čo svojou prítomnosťou maľujú do vzduchu dúhu. Áno! Pohľad na motýle mi chýbal. Kdeže sa podeli? Pochytal ich niekto? Rozhodla som sa túto záhadu vyriešiť. Ved komu by sa chcelo veriť tomu, že také zvláštne tvori ako sú motýle môžu celú zimu prespať, alebo prežiť vo vajíčku? Hneď som vedela, že to musí byť nejaká nudná fáma. Zavolala som na Ragrú (môjho vreckového draka), ktorý mi pristál na pleci. Pred svojim odchodom som sa ešte vybehla pozrieť na povalu. Veď čo ak by sa skrývali tam? Ešte by som zbytočne opúšťala svoje zvieratká. Ragrú nazrel do všetkých tmavých štrbín, ja som prezrela skrine. Avšak okrem tajomného pachu histórie, sme tam nič zaujímavé nenašli. A tak som si obliekla bundičku, zobrala lesnú výbavu a spolu s Bellou a Ragrú sme vyrazili do milovanej divočiny.

Všetko bolo tak, ako som to zanechala. Dva jednorožce sa zdržiavali pri Jaskynnom vŕšku, vyzerali celkom spokojne. Ale kde sú moje motýle? Nebol tam nik, kto by mi mohol poradiť. Blúdila som pomedzi skaly. Sálal z nich chlad. Ragrú zmizol kdesi nad holými korunami stromov. Bola som už trochu zadýchaná, a tak som si sadla vedľa veľkého smreku. Oprela som si oň chrbát. Bella mi darovala kus zo svojho tepla.

„Haló?“ ozval sa hrubý, niečim tlmený hlas.

„Áno? Kto je tam?“ spoločne s Bells sme hľadali pôvodcu tohoto hlasu.

„Prepáčte, pozeráte sa veľmi zle.“ oznámil mi hlas.

Zadivila som sa. Odkiaľ to prichádza? Pozrela som sa na zem… Ale ani tam nič nebolo.

„Čo keby ste sa skúsili pozrieť za seba, slečna?“ navrhol hlas.

Nuž, poslúchla som teda a čo to nevidím? Na mieste, kde som sa ešte pred chvíľou opierala o strom, sa objavili dve čierne očká.

„Pán Smrek! Čo ste ma nedrgli?“ usmiala som sa na strom.

„Volám sa Johan Čerstvovoňajúci. Nechcel som vás vystrašiť.“ povedal mi a ponaťahoval si konáre. Mal celkom milú tvár.

„Ale kdeže vystrašiť! Ja mám teraz celkom iné starosti.“ vzdychla som.

„Smiem sa spýtať, slečna, mohol by som vám s nimi nejak pomôcť?“

„Obávam sa, drahý smrek, že to nepôjde. Viete, ja hľadám motýle. Vždy na zimu niekam zalezú a mne sa za nimi trochu cnie.“ snažila som sa správať veľmi úctivo.

Stromy ukážu svoju pravú tvár len veľmi zriedka a ak, tak sú viac-menej veľmi nahnevané. Tento bol však milý a príjemný. Určite pochádzal ešte z tej dobrej starej školy.

„Ale slečna! Vy ma podceňujete. Neviem vám síce ukázať, kde presne sa nachádzajú, no viem, kde by ste mohli hľadať ďalej.“

„Naozaj? To by bolo skvelé!“

„Ak pôjdete rovno, pomedzi tieto skaly, čo vidíte za mnou a potom zabočíte doprava, mali by ste prísť k ďalšej veľkej skale. Rastie na nej môj brat. Myslím, že by mal byť hore. Skúste mu poklopkať po kôre a povedať mu, že vás posielam ja.“

„Budú tam?“ spýtala som sa nadšene.

„To vám neviem presne povedať, ale viem, že s motýľmi udržuje veľmi dobré vzťahy. Určite vám poradí. Pochádzame so slušnej šišky.“ zakýval konármi, až sa mi na hlavu zosypalo niekoľko ihličiek.

„Ďakujem vám, milý Johan.“

„Nemáte zač, slečna. Rád som vám pomohol. Nabudúce, ak pôjdete okolo, kľudne ma prídite pozrieť.“ usmial sa.

To som už ako zbláznená bežala pomedzi skaly. Ragrú musel cítiť moje nadšenie, lebo sa mi zniekadiaľ zjavil pri hlave a letel zarovno môjho tempa. O pár metrov sme podľa Johanových inštrukcií odbočili a zastavili pred veľkým kameňom, na ktorom rástol obrovitánsky smrek.

Vyšplhala som sa k nemu. Keď som šla zaklopať na jeho kôru, ozvalo sa tiché:

„Nie, nie, nie!“

„Dobrý deň!“ zapriala som mu.

„Dobrý aj vám. Čo mi tu vyklopkávate po kôre?“

„Ospravedlňujem sa. To mi poradil váš brat Johan. Vraj viete, kde sa podeli motýle.“

„Johan… Och, áno, to bol ten v rade nado mnou, až kým sa o našu šušku nepobili veveričky.“ povedal strom.

Chvíľu bol ticho, potom otvoril maličké očká na mieste, kde som sa nachádzala. Za chvíľu sa objavili aj ústa.

„Takže vy hľadáte motýle?“

„Áno, pane.“ prikývla som.

„A čo s nimi chcete?“

„Pri pohľade na zimnú krajinu, mi niečo chýbalo. Boli to oni.“

„Pri pohľade na zimnú krajinu vám teraz môže chýbať akurát tak sneh! Nič iné tu nechýba.“ poučil ma strom.

„Máte pravdu. Ale i tak by som rada vedela, ako trávia čas počas zimných dní.“

„Ach, no čo už s vami! Ale keď Vás poslal môj brat, tak vám pomôžem. No! Zlezte na chvíľu dole!“ prikázal mi.

Poslúchla som. Postavila som sa vedľa skaly a pozerala som na starý smrek. Ragrú mi pristál na hlave a taktiež zvedavo pozoroval dianie pred ním.

Starý smrek si koreňmi chytil skalu približne v polovici a začal ju rozťahovať. Bolo to dosť namáhavé, i preňho. Vyčítala som to z výrazu v jeho tvári. Keď v skale vznikla dostatočne veľká puklina, pozval ma dnu. Poďakovala som sa mu a vydala som sa do jaskyne. Pod skalou bola veľká chodba. Bez problémov by sa po nej mohli prechádzať aj urastení muži. Na stenách viseli miniatúrne fakle. Ragrú neváhal a chrstol na nich plameň, aby sme lepšie videli na cestu. Po dvoch zatáčkach sme prešli ešte pár metrov, až sme došli k úžine. Vychádzalo z nej teplé svetlo blkotajúceho ohňa, sladká vôňa kvetov a tichý chichot.

„Dobrý deň!“ zvolala som, aby som dala vedieť o svojej prítomnosti.

„Ahoj! Ahoj! Čáu!“ ozvali sa medové hlásky.

Vošla som.

Ocitla som sa v kruhovej miestnosti. V jej strede horel oheň. Jeho dym stúpal až k stropu. Vyzeralo to, akoby sme boli pod nejakým jazierkom. Dym však vchádzal do zvláštnej vody, nad našimi hlavami a bublal kdesi von. Steny jaskyne mali marhuľkovú farbu. Boli na nich drobné sedačky posiate miliónmi motýľov. V drobných paprčkách držali kalíšteky. Boli vyrobené zo starých machových výtrusníc. Nepochybne boli plné sladkého nektáru!

„Vitaj!“ povedal jeden z nich a priletel mi na líce.

„Hapčííí!“ nezdržala som sa, keď mi pošteklil nos.

„Oj, prepáč, že som ťa odkýchla.“

„Nevadí.“ usmial sa a odletel na stenu.

„Čo ťa k nám privádza?“ pýtali sa ma tisícky jemných hláskov.

„Vy, drahé motýliky.“ a rozpovedala som im príbeh mojej cesty za nimi,

Boli veľmi milé. Veselo okolo mňa poletovali, dokonca ma aj ponúkli. Až sto z nich mi na jemných vláknach donieslo jeden lupeňový kalich s nektárom. Bol výborný! Jeho chuť som ešte nepoznala. Veď akoby som aj mohla. Kde inde by ma mohli ponúknuť motýlím nápojom?

S motýľmi som strávila celý deň. Bol veselý, ničím nerušený. Iba občas pribehla nejaká líška s konárikom do ohňa. Moja túžba uzrieť ich prekrásne krídla bola uspokojená. Bolo tam neuveriteľne veľa druhov. Vidlochvosty, perlovce, dúhovce či očkáne, najviac sa mi však páčili bábočky pávooké! Na ich milé tváričky len tak ľahko nezabudnem. Teraz už viem, že motýle každú zimu oslavujú s nektárom v paprčke. Vytrvalo čakajú, kým príde jar a oni budú môcť opäť vyletieť do sveta…