Môj vreckový drak

Stalo sa to hádam pred rokom, keď som prišla do voliéry. Všetky zvieratká boli ticho, upierali na mňa vystrašené pohľady. Najskôr som nevedela, čo sa deje, no potom som to zbadala. Jedna z klietok mala vyvalené dvierka a dvoch krásnych anduliek nikde nebolo. Moja tvár sa skrivila. Mohli mať tak krásne mláďatá! On bol modrý so žltou hlavou, ona mala biele pierka, ktoré občas spestrila belasá škvrnka. Keď som si predstavila všetky tie zaujímavé mutácie… Ach, kto to spravil? Kto ich vypustil? Napadali ma rôzne myšlienky. Existuje nejaké zviera alebo neznámy človek, ktorého by nezastavil môj vlčiak Bella? Alebo čo sa tu vlastne stalo? Nedávalo mi to zmysel. Smutne som si sadla na prázdny hrniec obrátený hore dnom a mračila sa do zeme. Bella zatiaľ zvedavo čuchala po miestnosti. Bola nezvyčajne pohyblivá – je to obyčajný lenivý pes, ktorý sa hýbe len z nutnosti. Teraz rozrušene prešľapovala, vrtela chvostom a občas ticho zapískala.

„Čo to robíš, psisko?“ spýtala som sa jej, keď neodtŕhala pohľad zo štrbiny za lavičkou, ktorá stála pri stene.

Bella sa na mňa veľavýznamne pozrela, no potom sa zas venovala štrbine. Zvedavosť mi nedala a nakukla som tam aj ja. Zbadala som dve veľké svietiace oči. Následne sa ozvalo zúrivé vrčanie. Rýchlo som odskočila, lebo inak by moju tvár zasiahla packa s ostrými pazúrmi. Nadšená Bella si ma nevšímala. Drgla do lavičky a náraz ju odsunul. Vtedy sa z druhej strany vyrútil veľký sivý kocúr, ktorý utekal preč. Bella ako raketa vytrielila za ním. Výborne! Do voliéry sa mi nanosil čísi kocúr a všetko zničil. Moja nálada klesla ešte viac. Hnevala som sa, že klietka nebola lepšie zabezpečená. Vzdychla som si a začala som vypratávať prázdnu klietku. Vysypala som staré krmivo, vyliala som už nepotrebnú vodu. Pohľad mi padol na opustenú búdku. Opatrne som ju vybrala a odklopila som striešku. V malej hniezdiacej jamke ležali tri vajíčka. Boli obyčajné, malé, biele. Možno by sa z nich už za pár dní vyliahli malé vtáčiky, no teraz umrú. Opatrne som ich vzala do ruky a rozmýšľala som. Viem, že ich nedokážem vychovať… Ešte nikdy sa mi to nepodarilo, nemala som žiadny inkubátor. Ale čo ak predsa? Moja milá naivita ma prinútila vyrobiť malú krabičku. Naplnila som ju senom, ktoré som vytvarovala do tvaru hniezda, aké môžete vidieť v každom animáku a malé vajíčka som do nich vložila. Položila som ju na radiátor. Vedela som, že určite im nevytvorí teplotu, akú by im dala matka. No inú možnosť ako ich udržať v akom takom teple som nemala.

A tak tam ležali. Ležali tam jeden deň, druhý i tretí. Na štvrtý deň, keď som sa vrátila zo školy, zbadala som, že dve vajíčka sú rozpuknuté. Nadšene som škatuľku začala skúmať. Neboli v nej však dve mláďatá, iba jedno. Zvláštne bolo, že už malo otvorené očká. Mladé andulky sú totiž škaredé a slepé. Mláďatko sa na mňa zvedavo pozeralo. Jeho očká vyzerali ako dve malé čierne perličky.

„Ty si ale zlaté!“ usmiala som sa a chcela som ho nakŕmiť zmeskou pre maličké andulky.

No malý papagáj ani za svet nechcel jesť. Smutne som zakrútila hlavou a nechala ho žiť v malej škatuľke. Nemala som nádej, že by prežilo viac než dva dni. Moje očakávanie však nebolo správne. Malá andulka stále sedela v krabičke naplnenej senom a milo na mňa pozerala vždy, keď som pohladila jej miniatúrnu hlávku. O dva dni zmizlo aj tretie vajíčko. Zostala po ňom len škrupina.

Asi bolo prázdne – myslela som si.

Do hlavy mi nešla len jedna vec. Malá andulka neje. Z čoho rastie?

„Veď ty raz prestaneš rásť!“ ukázala som prstom na malú andulku,  pretože ma neopúšťal pesimizmus.

Drobný tvor sa na mňa len mlčky pozeral a v očiach mu blčal nezbedný plamienok, ako keby úsmev.

Dni bežali, každý z nich bol podobný. Malú krabičku som si začala nosiť so sebou do školy, aby som dávala na malý poklad pozor. Na šiesty deň, od vyliahnutia ma čakalo zvláštne prekvapenie. Keď som ráno otvorila poklop na malej krabičke, už tam nesedela milá malá andulka. Na jej mieste ležalo divné… čudo.

„No tak takúto mutáciu som od tvojich rodičov nečakala!“ zašepkala som a odvrátila som sa od spolužiakov v triede.

Malá andulka mala pretiahnutejšiu tvár, jej krídla boli väčšie a zo zadku jej rástli akoby ďalšie dve nohy. Podobali sa však skôr divným kýpťom, než nohám. Ako som sa tak na ňu pozerala, napadlo ma, že čo ak je malá andulka dravá. Znelo mi to divne, no dávalo to zmysel. Kde by sa potom podeli tie dve vajíčka, ktoré s ňou boli v hniezde?

Keď som sa vrátila domov, zobrala som krabičku do kuchyne. Otvorila som chladničku a vybrala som z nej jeden plát šunky. Otvorila som krabičku, z ktorej ihneď vykukla zvedavá hlávka. Zamávala som kusom šunky tesne nad jej divným zobákom. Andulka dlho nepremýšľala. V sekunde ju schmatla a celú ju prehltla. Ani by som nepovedala, že sa jej celá zmestí do zobáka. V jej malom telíčku vznikla hrča. Vyzerala ako poriadne napchatý jašteroidný vták. Zakrútila som hlavou.

„Ty si ale veľmi čudná andulka.“ zasmiala som sa a krabičku som preniesla do skrine, aby ju nikto nenašiel.

V priebehu dvoch týždňov sa moja malá sirota zmenila na čosi podobné dinosaurovi s hlavou archeopterixa. To je ten taký lietajúci dinosaurus, ktorého pozná každé dieťa z knižiek o prehistorickom svete. Alebo možno nie každé – len tie podobne čudné ako ja. Každý deň som zvláštneho tvora kŕmila šunkou a on pomaly rástol. Jeho jemná koža chytala zelenú farbu a tvrdla. Zadné nohy sa pekne tvarovali, krídla sa mu vyvíjali, dokonca mu na nich začali rásť jemné, napoly priesvitné blany. Už bol veľký takmer dvadsať centimetrov. Mala som veľa práce s vysvetľovaním, prečo nám z chladničky mizne šunka, keď ja som vlastne vegetarián. Nakoniec som situáciu zachránila tak, že som sa „priznala“, že šunkou kŕmim Bellu. A tak som musela začať kupovať mäso z vlastných úspor, no nebolo mi ich ľúto, to veru nie.

Z malého opusteného vajíčka mi za tri mesiace vyrástol drak. Samozrejme že nie ten taký obrovský, akého môžete vidieť v starej jaskyni. Tento bol celkom maličký. Sotva prerástol tridsať centimetrov. No jeho tvár bola krásna. Typický majestátny drak, len v trochu menšom. Jeho šupiny boli drsné. Mali farbu tropických lesov. Jeho bystré oči prezrádzali, že v hlave má celkom výkonný rozumček. Teraz býva na vrchu mojej skrine a každé ráno ma zobudí hrubým zavrčaním. Keď je nahnevaný, z nozdier mu vyletí horúca iskra. Keď sa zľakne, vychrli plameň, našťastie som ho naučila, že v blízkosti dreveného nábytku je to kus nevhodné. Spriatelili sme sa. Dnes už viem, že v oný deň andulčiu klietku nevyraboval nejaký kocúr, ale bola to dračia matka. Vreckové draky sú ako kukučky. Kladú svoje vajcia do hniezd vtákov. Malý dráčik potom zožerie druhé vajíčka a potom sa o seba stará sám. Som rada, že jeden takýto navštívil i moju voliéru. Vreckový dráčik mi robí spoločnosť v lese, kde letí napred a dáva pozor, či sa neblíži neželaný pocestný… 🙂