Minca

Bol sivý pochmúrny deň, no nenechala som si ho pokaziť obyčajným počasím. Rozhodla som sa ho stráviť na skupinovej vychádzke v celkom veľkom historickom meste. Bol to výlet s pár ľuďmi, ktorých dobre poznám – so spolužiakmi z výšky. No práve teraz som bola sama. Mali sme rozchod, až kým hodinky neukážu pol druhej popoludní. Míňala som budovu za budovou, prezerala si krásy architektúry Banskej Štiavnice. Ulica bola dlhá, vykladaná kameňmi, po ktorých sa nekráčalo zrovna veľmi ladne. Cítila som ich aj cez hrubú podrážku mojej turistickej obuvi. Na krku mi visel fotoaparát, oči sa upierali na každý detail budov a hľadali čosi, čo by stálo za fotku. Bola som vnorená do oceánu myšlienok. V takých chvíľach ma z neho dokáže vytiahnuť len máločo, no predsa sa niečo také našlo. V šedo-bielom počasí sa to zalesklo a podráždilo zmysly ako hrot zlatého šípu. Neviem, prečo mi ten záblesk pripadal taký jasný. Som si takmer istá, že si ho nevšimol nikto okrem mňa. Prišiel z chodníka na rohu malej uličky, ktorá bola spojníkom medzi dlhou ulicou, po ktorej som kráčala a jej sestrou, ktorá sa tiahla za múrom z veľkých budov rovnobežne s ňou. Nevedela som si pomôcť, možno ma naozaj hnala len zvedavosť, ktorá ma ovládla a zmenila smer mojich krokov. Vec, ktorá lapila moju pozornosť mohla byť pokojne len obyčajným pozlátkom, či smeťou, ale nebola. Na mieste, z ktorého sa odrazilo zlaté svetielko, ležala celkom veľká minca zlatej farby. Nebolo to žiadne euro, cent, či minca, ktorú si môže turistka ako ja kúpiť v stánku so suvenírmi. Bola iná, prišla mi niečím zvláštna. Bola na nej vyrazená hlava zúrivého vlka. Vyzeral úplne ako stelesnenie dravosti. Keď som sa pozrela na dav prechádzajúci okolo, videla som, že som jediná, ktorú minca zaujala. Sklonila som sa a vystrela ruku, že ju zdvihnem. Presne v tom okamihu, sa zo skupiny ľudí kráčajúcich neďaleko odpojil muž. Vnímala som to len matne, ako nepodstatné pozadie nejakého filmu. Moja ruka bola už takmer pri minci – muž mieril rovno ku mne. Prstom som zavadila o zlatú mincu a v tom istom okamihu zavadila mužova ruka o môj veľký turistický ruksak. Prst sa opäť odlepil od mince. Na chvíľu som stratila rovnováhu. Zlodej mi strhol jedno pútko z pleca. Hlavou mi prebehol obraz všetkých vecí, čo som v ruksaku mala. Nie! Z mojej druhej ruky sa stala oceľ. Bola som pevne rozhodnutá nepustiť to, čo je moje. Všetko sa to odohralo strašne rýchlo, práve v okamihu, keď sa od spojovacej uličky vzdialili všetci ľudia. Muž ťahal a ja som držala. Aký bol výsledok? Trmácala som sa pospiatky dole kamennou ulicou, len len že som sa nestrepala. Preľaknutá som nevydala ani hláska. Vedela som však jedno, a to, že ma nemôže takýmto štýlom ťahať dlho. A mala som pravdu, i keď možno nie úplne tak, akoby som si to predstavovala. Oproti krátkej uličke stála vysoká budova. Poriadne som na ňu nevidela. Ozval sa vrzgot dverí, prenikavý zvuk zvončeka. Muž ma vtiahol dnu a ťah za môj ruksak poľavil…

Tmavé dvere s malým mrežovaným okienkom sa zavreli. Nadýchla som sa vzduchu plného ťažkej vône pochádzajúcej z nejakej sviečky a reflexívne som sa otočila do miestnosti, v ktorej som sa ocitla. Stála som v akomsi kníhkupectve, súdiac podľa množstva políc s knihami. Výklad na ulicu bol zatiahnutý hrubou bordovou záclonou, ktorá dnu neprepúšťala ani trochu z vonkajšieho svetla. Predajňa sa ťahala hlbšie do budovy. Z klenutých stropov natretých na bordovo viseli staré svietniky, čo umocňovalo potemný vzhľad kníhkupectva. Necelé tri metre predo mnou bol pult s pokladňou, za ktorou stála usmievavá tetuška prívetivej tváre. Usmievala sa akoby nevidela spôsob, ktorým som sa dostala do jej obchodu. Jej bezstarostný výraz ma trochu hneval.

„Vitajte v našom kníhkupectve, slečna! Ospravedlňujem sa za ten prepad. Len sa snažíme turistom oživiť návštevu nášho mesta.“ odniekiaľ ku mne pristúpil muž, ktorý ma vtiahol do budovy.

Čože to vypustil z úst? Spestriť návštevu? Ešte raz som pozrela na jeho tvár lemovanú prešedivenými vlasmi kedysi čiernej farby. Mal na nej pestované fúziky a krátku koziu briadku. Jeho oči, čierne uhlíky, sa na mňa taktiež usmievali. Pôsobil veľmi skromným dojmom. Očividne sa snažil ospravedlniť svoj absolútne nevydarený vtip, či čo to vlastne malo byť. Nenechal ma však prehovoriť. Spoza chrbta vytiahol akýsi balíček plný malých knižiek a strčil mi ho do ruky:

„Milostivá! Môžete si u nás zakúpiť tento balíček zaujímavých knižiek. Zároveň bude aj vstupenkou do klubu.“ usmial sa nevinne.

Akého klubu? Prebehlo mi hlavou… Absurdné!!! Násilím ma vtiahne do obchodu, pri tom ma skoro omláti o chodník a hneď mi začne núkať čosi na predaj? Naozaj si myslí, že to bude fungovať?! Môj hnev začal naberať na veľkosti.

„Majte sa! Znovu super zdroj, ďakujem, starkovci!“ ozval sa mladý mužský hlas kdesi z predajne.

Bleskovo som zablúdila očami na ono miesto. Spoza rohu sa vynoril akýsi mladík. Svižne prefrčal okolo pokladne, zakýval dvom predavačom, usmial sa na mňa a odišiel. Chvíľu som sa zarazene pozerala na dvere. Vyzeral spokojne. Pohľad mi skĺzol na malé knižky.

→ Záhady kamenného srdca

→ Najmocnejší na kolenách

→ Oblak zeleného neba

Na knižkách sa vynímali naozaj čudné názvy. Bolo ich presne sedem. Vyzerali staro, akoby ich viazali ešte ručne. V hornom rohu balíčka na elegantných ornamentoch bola malá cenovka – 2,97€. Z toho som si vyvodila dve veci. Buď sú tie knižky tak strašne oničom alebo je to len spôsob ako nalákať ľudí do toho ich klubu. A možno to aj zabralo. Ešte pred chvíľou som chcela do starého pána nakričať, teraz ma však myšlienka o ich klube zaujala. Možno k tomu prispel aj spokojný zákazník, ktorý okolo mňa prešiel.

„Je to knižný klub.“ opäť pokračoval starý pán, keď videl, že ma balíček zaujal a nevychádza zo mňa ani jednoduchá veta: „Prepáčte, nepredstavil som sa vám. Volám sa Dušan Kováčik, majiteľ historického kníhkupectva Toliar v Banskej Štiavnici. Ak ste členkou nášho klubu, máte prístup k prastarým knihám, príbehom a aj mapám, ktoré iné kníhkupectvá, či knižnice nemajú. Samozrejme všetko za zvýhodnené ceny!“

„Ale… Ja nie som z tohto mesta.“ povedala som akoby som zabudla, že predavač vie, že som turistka.

„To vôbec nevadí! Objednávať a prezerať si našu ponuku môžete aj cez internet.“ povedal spokojne.

„A vy si myslíte, že po tej ťahavici…“ nedokončiac vetu, ukázala som na dvere.

Tetuška i muž v okamihu zosmutneli. Neviem čím to bolo, ale pôsobili veľmi pokorne. Ich tváre sa mi zdali nevinné a jednoduché. Akoby im vlastne ani nedošlo, že takýto prístup k turistom ich skôr odplaší, než pritiahne. Nezvyknem mať slabosť pre ľudí, ale pohľad na túto dvojku ma totálne obmäkčil. Prišli mi ako pár dvoch veľmi dobrých ľudí, ktorí spolu pracujú na skromnom živobytí už od nepamäti.

„No dobre!“ zamračila som sa, lebo maličký kúsok vo mne sa na nich ešte stále hneval.

A koniec koncov, musím sa priznať – som totálny knihomol. Za celý život som prečítala snáď viac ako päťsto kníh a vidina toho, že budem mať prístup k starým príbehom a budem môcť pocítiť vôňu dobrodružstiev, ktoré sa v nich ukrývajú, bola neodolateľná. Toto kníhkupectvo vyzeralo naozaj výnimočne.

Muž s tetuškou sa na mňa prívetivo usmiali.

„V poriadku teda. Môžem vás poprosiť vypísať nám prihlášku?“ povedala tetuška a položila na pult zažltnutý papier s perom.

„Dlho tu nebudem.“ pozrela som na hodinky: „Za hodinu mám stretnutie so známymi a ešte sa chcem ísť najesť.“ odpovedala som trošičku odmerane.

Podišla som k pultu a chytila pero do rúk. Pohľadom som preletela po drobnostiach povykladaných na hladkom dreve, potom som sa sústredila na prihlášku prihlášku:

PRIHLÁŠKA – KLUB TOLIAR

Záhadné príbehy za „babku“

Meno: Sarah
Priezvisko: Tarinská
Rok narodenia: 1991
Bydlisko: B. Bystrica, Tatranská 15, 974 11
Mail: sarinka.tarinska@gmail.com
Obľúbený žáner: detektívky, sci-fi, fantasy, dobrodružné
Záujmy: knihy, šport, priatelia, turistika

Podpísaním tejto prihlášky sa stávam členkou klubu Toliar BŠ. Zaväzujem sa nákupom v kníhkupectve aspoň raz do roka s uplatnením 30% zľavy na všetky knihy.

Podpísala som sa, ešte raz som si prekontrolovala všetky údaje a posunula som prihlášku predavačke.

„Nech sa páči!“ podala som jej tri eurá a naznačila som jej, nech mi nevydáva.

Nemám rada naťahovanie platieb, chcela som to mať z krku.

„Ďakujem!“ usmiala sa tetuška a mávla rukou ku knihám.

Nechcela som sa dlho zdržiavať. Rýchlym krokom som vyrazila na samý koniec kníhkupectva, aby som si mohla pozrieť regále pekne odzadu dopredu. Zistila som, že kníhkupectvo je oveľa väčšie než sa zdá. Tvorili ho tri dlhé chodby, ktoré nebolo od dverí vidieť. Prišla som na koniec na koniec tretej chodby a zastala pri poslednom regály. Osamela som. Až vtedy na mňa doľahla zvláštnosť mojej situácie, v ktorej som sa ocitla. Cítila som sa taká stiesnená. Neviem prečo. Kládla som si otázku, či som sa zachovala správne. Veď čo by urobila väčšina ľudí po takom incidente? Na chvíľu sa mi zazdalo, že som ani nemala na výber. Že tú prihlášku by som vypísala tak či tak. Nechcela som sa však zbytočne znepokojovať, a tak som si začala prezerať názvy kníh.

→Nesmrteľnosť krvavých konnvaliniek

→Jedovatá čerešňa

→Volanie živých skál

…

Nepoznala som ani jednu, dokonca ani mená autorov mi nič nehovorili. Nakoniec som si vybrala knihu, ktorá sa mi zapáčila pre svoj obal. Bola viazaná v bledej koži. Na chrbte i na prednej strane mala napísané veľkými elegantnými písmenami slovo TOLIAR. Bola veľká, ťažšia ako som predpokladala. Takmer mi spadla na zem. Vrchom som ju oprela o policu a otvorila som ju. Na prvej dvojstrane bola stará kresba planéty Zem. Takže nie až tak stará? Chvíľu som si ju pozerala. Prišlo mi zvláštne, že je takmer rovnaká ako dnešné mapy. Pod ňou bolo napísané „Domov“. Otočila som stranu. Z nej sa na mňa vyškierali škaredé tváre s hrôzostrašnými výrazmi. Niektoré tváre boli zvieracie, no väčšina z nich bola podobná tým ľudským. Pod nimi bol opäť nápis: „Sú všade, bráň sa im!“

Táto kniha ma prestávala baviť. Zdalo sa, že bude plná hrôz bez svetla nádeje. I keď som bola len na druhej strane ovládol ma pocit, že to takto bude v celej knihe. Rozhodla som sa knihu odložiť naspäť do police. Chcela som ju zabuchnúť, no strany o čosi zavadili…

Opäť som knihu otvorila a skoro sa mi podlomili kolená. V knihe bola dýka! Chvíľu som vypliešťala oči na predmet v knihe a neverila som vlastným očiam. Zdalo sa mi, že odráža akési biele svetlo. Nechápavo som sa otočila do chodby, či nenájdem dáke vysvetlenie toho, čo má tá dýka vlastne znamenať, no bol to ešte mätúcejší pohľad, ako ten na dýku, ktorá sa zjavila v knihe. Za mnou nebolo kníhkupectvo… Dokonca som už ani nestála na tmavom koberci. Bola som uprostred čistiny. Niekde v lese! Predo mnou sa nad jeleniou zdochlinou hrbil vychudnutý vlk. Jeho srsť bola šedá rovnako ako obloha, z ktorej sa k zemi rinuli veľké kvapky vody. Nechápajúc som sa otočila naspäť k policiam s knihami, no tie… nikde neboli… Žalúdok mi kŕčovito stiahlo… Okolo mňa boli stromy, stála som na čistine. Čože?! Ničomu som nerozumela. V rukách som už nedržala veľkú knihu s nápisom TOLIAR. Držala som len ostrú dýku. Srdce sa mi takmer rozskočilo. Čo sa to deje? Na halucináciu je toto až príliš reálne. Zatočila sa mi hlava a urobila som krok vzad. V zápätí som začula výstražné zavrčanie. Otočila som sa späť k vlkovi. Vyzeral hladne. Mal temné oči, ktoré na mňa upieral, akoby ma chcel nimi pohltiť. Dostal chuť na ľahkú čerstvú korisť… Na mňa.

„…bráň sa im!“ v hlave mi zaznel text z knihy.

Vlk spravil krok vpred. Chcela som zaspätkovať, ale do cesty mi vstúpil kameň. Spadla som na chrbát ako totálne vrece, pred sebou zvierajúc dýku. Nikdy by som si nemyslela, že som také nemehlo.

„Auu!“ zjajkla som.

Vlk skočil. Jeho vychudnuté, no i napriek tomu ťažké telo na mňa dopadlo ako smrť. Nevydal ani hláska, len tvrdo vydýchol. Triasla som sa ako osika, ochromená strachom ako malé sŕňa, zavalená ťarchou vlčieho tela. Studené kvapky mi narážali na tvár, po hrudi sa mi rozlievala teplá krv práve skapatej šelmy. Bolo mi zle. Veľmi zle. Pred očami sa mi stmievalo, až ma úplne obklopila temnota…

Prebrala som sa až na druhý deň. Aspoň myslím, že to bol druhý deň. Do očí mi svietil lúč slnečného svetla, ktorý sa snažil predrať pomedzi husté konáre stromov. Pod chrbtom ma tlačil privalený ruksak a na mne ležala stuhnutá vlčia zdochlina. Hneď ako som si spomenula na to, čo sa stalo a uvedomila som si, kde som, striasla som vlka so seba dole. Bola som celá premočená od vody a krvi, ktorú z duše nenávidím. Asi by som sa povracala, keby som v žalúdku niečo mala. Lúpež, kníhkupectvo aj kniha, celé mi to prišlo ako jeden zlý sen, no čo potom robím v lese? Ak je to teda len sen… Bola som zmätená, no i tak som sa snažila zachovať si aké také racionálne zmýšľanie. Po prvé – musím nájsť ľudí. Skúsila som si pozrieť mobil, no bol úplne mokrý a nefungoval. Zamračila som sa ešte viac ako som bola od chvíle, čo som sa prebrala a ešte raz som sa priblížila k vlčej mŕtvole. Chytila som dýku za rukoväť a vytiahla zbraň z mrciny.

„Fuj!“ utrela som zbraň o trávu.

Ešte sa mi môže zísť. Poslednýkrát som sa pozrela na mŕtve zvery na čistine a rýchlo som vbehla medzi stromy. Potrebovala som sa zahriať. Nevládala som, no nebol iný spôsob ako to urobiť. Povedala som si, že keď pôjdem dole kopcom, snáď na niečo natrafím. Aspoň na riečku, alebo cestičku… Niečo, čo by ma mohlo priviesť k ľuďom. No čakalo ma sklamanie. Štyri hodiny som blúdila v hustom lese a nenašla som ani len jeden turistický chodník. Ani jeden! Kde som sa to, do pekla, ocitla?! Bola som bezradná, už sa mi nechcelo ani prešľapovať.

Nakoniec som sa doteperila do akejsi kotliny. Pretekala ňou celkom veľká rieka. Na brehu, kde som práve stála, sa ťahala pozdĺž nej hrubá blatistá cesta. Boli v nej tisíce odtlačkov rôznych kopýt. Hlavne konských, no boli tu i srnčie, diviačie a sem-tam i vlčie stopy. Po jej krajoch boli do blata vtlačené koľaje z akýchsi starých vozov s tenkými kolesami. I keď mi to prišlo čudné, potešila som sa. Ľudia už budú určite na dosah. A naozaj! Pár sekúnd potom, čo mi hlavou prebehla táto myšlienka, začula som tiché dunenie kopýt. Zvuk kolies rozrážajúcich blato sa rýchlo približoval. Sprevádzal ho pokrik silného ženského hlasu, ktorému som dobre nerozumela. Spomedzi stromov, tam, kde sa rieka spolu s cestou zatáčali za kopec, vyrútil sa voz ťahaný dvomi obrovskými koňmi so širokými kopytami. Zospodu boli úplne celé od blata, ich hriva a srsť na chrbte boli tmavohnedej farby. Valili sa lesom takmer ako vlak. Žena, ktorá ich hnala bola oblečená v starých handrách, akoby nebola ani z tohto sveta, či času. Keď ma zbadala, okríkla kone:

„Hó, hó, stojte vy voly splašené!“ zastavila voz.

Zastal necelých sedem metrov za mnou. Ako ma minul, celú ma ošpliechal, no už mi to bolo jedno. Bola som unavená, špinavá a bola mi zima. Potešila som sa, že som niekoho stretla, i keď to bola žena dosť zvláštneho vzhľadu.

„Kamže ideš ty duša bláznivá? Sama v Temnom lese? Omrzel ťa život?“ spýtala sa.

Hovorila hlasne, jej reč bola drsná a neohrabaná. Na hlave sa jej chumelili strapaté hnedé vlasy, zapletené do neporiadneho vrkoča. Strašne som chcela nasadnúť na jej voz prikrytý plachtou. Nevedela som, či je to tou únavou a vidinou oddychu, alebo proste tým, že budem s ľudskou bytosťou po strašných udalostiach, čo sa mi stali.

„Ja som sa tak trochu stratila. Kde to vlastne som?“ opýtala som sa.

„Veď v Temnom lese. Nasadaj! Vyzeráš strašne! Zveziem ťa k najbližšej karčme. Nenechám ťa skapať ako dobytok!“ povedala a kývla rukou, nech vyskočím na voz.

Nechcela som sa hneď pýtať, kde presne sa ten Temný les nachádza. A ak podľa nej vyzerám strašne, premerala som si ju pohľadom, musí to byť so mnou naozaj dosť zlé. Poďakovala som sa jej a vyliezla som na drevené vozidlo. Bolo plné sena. Žena mi dovolila vojsť pod plachtu. Za chvíľu som už spala a nevnímala cestu po ktorej sme šli…

V krčme, do ktorej ma žena zaviezla bola zábava v plnom prúde. I keď bola v lese, nebola ľudoprázdna. Ba naopak. Miestnosť praskala vo švíkoch. Bola som ticho. Ticho ako myš. Vo vnútri som cítila nepokoj. Nielen, že nikto z mojich blízkych už viac ako deň nevie, čo so mnou je, ale aj moje vnútro zvieralo niekoľko ďalších nervozít. Cestou do krčmy sa mi snívalo pár snov. Boli to obrazy z posledných udalostí. Lúpež, čistina s vlkom a jeho skok, dlhá púť lesom. Ďalej sa mi vynárali aj prívetivé tváre dvoch predavačov z kníhkupectva, no vyzerali inak. Miešali sa s výjavmi z knihy TOLIAR. Vyzerali takmer až démonicky. Mala som pocit, že som urobila strašnú chybu, keď som knihu tak rýchlo zavrela. Možno som si tam mala čosi prečítať o tom, kde a prečo som vlastne tu. Niečo o ľuďoch v tejto krčme. Veď v knihe bola aj dýka, ktorá ma zachránila pred vlkom. Moje uvažovanie sa začínalo meniť. Nemohla som sa tomu ubrániť. Upadala som na duchu. Všetko sa na mňa neodvratne valilo. Cítila som sa ako v najtemnejšej nočnej more, len s tým rozdielom, že toto bola realita, i keď dosť zvláštna. Mlčky som sedela vedľa ženy v krčme, v ktorej akoby sa vrátil čas. Nevnímala som hluk, ktorý robili ožratí muži za nepeknými stolmi oblepenými mastnotou. V bruchu mi nahlas zaškvŕkalo.

„Kedy si jedla? Hej! Hej, ty!“ drgla do mňa žena.

Očividne som sa opäť zahĺbila do vlastných myšlienok.

„Joj!“ pozrela som na ňu: „Ani nepamätám. Pred dňom? Možno dvomi.“

„Si bledá. Máš čím zaplatiť?“

Zakrútila som hlavou.

Žena sa zamračila:

„V poriadku, na dnes ti to zaplatím.“ povedala a zavolala na krčmárku.

Tá doniesla chleba a nejaké pečené mäso, asi králika. A to bol ten problém. Mäso som nemala v ústach už viac než päť rokov… No i tak som sa usmiala na ženu a zobrala si do ruky chlieb. Bol čerstvý, v živote som lepší nejedla. Tento úsudok bol však asi ovplyvnený hrozným hladom, ktorý ma trýznil.

„A mäso?“ pozrela na mňa, keď videla, že sa k nemu nemám.

„Som vegetariánka.“ odpovedala som jej dúfajúc, že sa na mňa nenahnevá, že odmietam jej pozvanie.

Jej výraz však otupel:

„Čože si?! Vegariánka? A to je čo?“ vypleštila na mňa oči.

Vedľa nás sedela ešte jedna útla žena. Tá sa na mňa udivene pozrela tiež. Všetko tu vyzeralo tak staro. Ak je to naozaj tak ako to vyzerá, nemajú šancu rozumieť tomu slovu…

„No… ja nejem mäso.“ vyhŕklo zo mňa.

Útla žena na mňa pozrela ako na blázna, moja záchrankyňa ma len nahlas vysmiala.

„Netáraj a žer! Neotáľaj!“ buchla mi po chrbte a znovu sa zarehlila.

Alkohol, ktorý cucala z veľkého pohára jej už očividne pôsobil na hlavu. Nesmelo som sa usmiala a odtrhla som si kúsok zajaca. Vložila som si mäso do úst, ani som ho neprežula a prehltla som.

„No vidíš!“ súhlasne zakývala hlavou a pustila sa do jedla.

Musela som zjesť toľko mäsa, koľko žena uznala sama za vhodné. A mala naozaj štedrú náladu. Ten večer som bola svedkom surovosti tamojších ľudí. Za celý ten čas sa strhli celkom štyri bitky. Krčmár, chlap ako dve hory, rozbil nos asi šiestim chlapom, ktorých v zápätí vyhodil von. Jeden dokonca prišiel o prst, ktorý sa zostal váľať na zemi. Bolo mi z toho zle. Nebola som na to zvyknutá. Zatúžila som po pozlátku civilizácie, s ktorým som doteraz žila, no márne.

Huriavk v krčme pokračoval až do neskorej noci. Väčšina ľudí odišla do svojich izieb. Ja, žena a pár ďalších ľudí sme zostali v onej miestnosti. Zo špiny naokolo mi bolo zle. Okná boli zarosené od toho, čo sa tam nadýchalo. Otras. Ľahla som si na jednu z lavíc a pod hlavu som si strčila ruksak. Všetci v miestnosti už zaspali. Všade bola tma, len cez okná dnu padalo biele mesačné svetlo. Nemohla som prestať myslieť na prst váľajúci sa kdesi na podlahe. Bolo mi čoraz horšie. Zatvorila som oči a pokúsila sa zaspať…

Môj pokus však netrval dlho. Žalúdok nezvyknutý na ťarchu mäsa sa začal patrične silno ozývať, navyše bol posilnený mizerným okolím. Rýchlo som vstala a vybehla von, nehľadiac na to, či niekoho zobudím. Pribehla k väčšiemu trsu trávy a vypustila večeru von. Hlavou mi skrsla hnusná myšlienka – tak, králik, bež skadiaľ si prišiel. Sama som sa nespoznávala – za takú chvíľu bez známeho okolia zdrsnieť a mať naturalistické myšlienky. Chvíľu som zhlboka dýchala. Studený nočný vzduch ma trochu upokojil. Luna celý čas hľadela na ten nepekný obraz, ktorý som vytvárala práve ja. Sťažka som sa postavila späť na nohy a pozrela som smerom ku krčme. A aby to šľak trafil! Zmizla! Zasa som sa ocitla niekde inde! Chcelo sa mi plakať, no už ma to až tak neprekvapilo, skôr prinieslo hlboké zúfalstvo. Čakala som nejakú hrozbu. Poobzerala som sa okolo seba. Bola som na nejakej lúke. Mesiac svietil tak jasne, že som takmer jasne, že som videla spasenú trávu rastúcu na šírej rovine takmer ako vo večernom šere. Nebolo na nej nič, len akási studňa.

„Pomóc!“ začula som detský hlas.

Nečakala som ani sekundu! Pribehla som k nízkemu ohradeniu studne a nazrela do nej. Bola tam nepreniknuteľná tma.

„Pomóc!“ ozval sa hlások teraz celkom pri mne.

„Kde si?!“ zavolala som do studne.

„Tu! Priamo pod tebou!“ prišla odpoveď, no neznela už tak zúfalo.

Načiahla som ruku, že dieťa nahmatám a pomôžem mu von, keď som za sebou postrehla pohyb. Úkosom oka som zbadala siluetu, ktorá sa ku mne zo zadu plúžila. Načahovala sa mi za nohou. To ma chce prehodiť do studne?! Čo sú to tu za ľudia? Čo je to za dravý svet?! Použiť dieťa ako návnadu na človeka… Pekne! No budem sa brániť! Už som sa tu čosi naučila. Ľavou rukou som siahla po dýke, ktorú som si nechala za pásom a na sekundu som zatvorila oči. Keď som ich otvorila, skláňala som k zlatej minci v meste Banská Štiavnica. Zmrzla som… Okolo mňa prechádzal dav ľudí. Vidina toho, že z neho vybehne muž a strhne ma za ruksak ma desila. Alebo sa mi to len zdalo? Bola to len halucinácia? Nemohla byť! No čo odštartovalo ten chaos? Mohla to byť práve zlatá minca s vlčou hlavou? Prebodla som blyštiaci sa predmet pohľadom. Nie, nezodvihnem ju…