Jednorohá patália

Ahoj! Chystám sa ti napísať ďalšiu príhodu, čo ma postretla na mojich potulkách životom. Ako si si iste všimol, od leta sa nám dni skrátili a vzduchom sa začal prelievať studený mráz. Na stromoch vytvára ihličky, na okná maľuje prekrásne kvety. Práve mráz zapríčinil túto udalosť. Nie, že by som ho nemala rada, veď je to šikovný umelec, no teraz vyšarapatil niečo, čo mi urobilo na čele dočasné vrásky.

Bol deň zvaný sobota. O siedmej mi zazvonil budík. Pripomenul mi, že dnes som chcela ísť zasa pozrieť, čo sa deje v lesnom svete. Po dlhom a ťažkom lúčení s mojou teplou a mäkučkou postieľkou, vytiahla som sa z perín a vhupla na koberec. Striaslo ma, lebo v izbe bolo iba 13°C. Neváhala som a rýchlo som zbehla zavrieť okno, na ktorého parapetu som poukladala kaktusy. Rýchlo som nahodila lesné oblečenie, tvorené z tmavohnedých teplákov, trička a tmavej mykyny. Zapla som si opasok, skontrolovala nožík a prešla som do kuchyne. Urobila som si kávu a mohlo sa ísť!

Keď som vyšla von, Belly nikde nebolo.

„Bella!!“ zavolám niekoľkokrát, no psiska nikde.

Zakrádam sa popri dome, chcem prekvapiť neposlušnú psinu, no nikde ju nevidím. Až keď som nazrela do búdy, pozreli sa na mňa dve rozospaté očká. Bella zívla a natiahla sa. Bol to taký rozkošný pohľad aký len na psa môže byť. Chvíľu som počkala, kým sa rozhýbe, potom som jej nasadila obojok.

Vo vzduchu som cítila nejaké kúzlo. Tušila som, že dnešok nebude všedný. Ako sme s Bellou kráčali po chrbte Smrťáka – malého kopca, ktorý len vyzerá byť malý, okolie sa čoraz viacej ochladzovalo. Bolo to krásne. Telá rastlín boli obalené ľadom. Mohla som pozorovať svoj dych. Nebola mi zima, pohyb ma udržal pekne v teplúčku. Pred nami sa zjavili prvé stromy. Smutne som na nich pozrela, lebo na kmeňoch mali znak smrti. Oranžovú čiaru, ktorá symbolizovala, že ich mohutnosť zanedlho padne a skončí v niečiej spálni ako posteľ. Nezdržiavala som sa pri nich dlho. Prítomnosť kúzla bolo cítiť čoraz viac. Vbehla som do lesa. Vysoké kmene prastarých smrekov ticho stáli v radoch. Na zemi ležali kamene obrastené zamrznutým machom. Ani za mesiac by som neobjavila všetky obrazce, čo mach vytváral. Katedrála lesa bola nádherná, ponúkala mi mnoho nových scenérií. V lese je to totiž takto: ak si už aj myslíš, že niečo poznáš, vždy ešte objavíš miesto alebo detail, ktorý si si ešte nevšimol. A tak som sa prechádzala. Raz som vyšla na čistinu, raz sa les stratil a objavila sa nejaká lúka, potom zasa les. Prítomnosť kúzla čoraz viac silnela. Muselo to byť nejaké silné kúzlo, keď ho bolo cítiť až pod lesom. Boli dve možnosti. Buď sa tu zjavilo čosi zlé, čarovné a určite hladné alebo to bude tá lepšia možnosť. Bude to portál. Portál je veľmi zvláštne kúzlo. Kedysi sa vymklo spod kontroly, a tak sa občas zjaví sám od seba. Môžete sa ním dostať do iných svetov ako je napríklad Narnia, alebo moja domovina Rem. Iné svety veľmi nepoznám.

Našťastie kúzlo nebolo zlé. Mala som pravdu. Na jednej z lúk vznikol portál. Nebol však taký, ako obyčajne. Je o ňom známe že sa zjaví a o pár minút zas zmizne, no tento tu bol očividne dlhšie. Jeho dlhšia existencia spôsobila, že zamrzol. Nevedela som vyjsť z údivu. Portál a zamrznúť?! Dovtedy som nemala ani poňatia, že sa môže niečo takéto stať. Keby si ho zbadal ty, určite povieš, že je to len zamrznutá mláka. Veľmi sa na ňu podobal. Jediné, čo ho prezrádzalo bolo to, že bol o trochu striebristejší, než býva zamrznutá voda. Pokiaľ je portál v normálnom stave, vyzerá ako zvláštna hmota. Pripomínal by ti zrkadlo alebo tekutú ortuť. Môže sa zjaviť na zemi, v skale, vo vzduchu, kde len chceš. Vzhľadom na to, že som mala so sebou aj foťák dovolila som si ho odfotiť a ukázať ti ho. Trochu ma mrzelo, že zamrzol a ja nebudem môcť ani na chvíľočku nahliadnuť do svojho sveta, keď prúd mojich žalostných myšlienok prerušilo zaerdžanie. Nebolo to však od koňa, znelo to omnoho vznešenejšie.

„Ale to snáď nie!“ vystrelila som tým smerom, skadiaľ sa pred chvíľou ozval ten zvuk.

Bella vystrelila taktiež. Očividne sa jej páčila moja dráha, a tak ma skoro zrútila. Po menšej kolízií sme zasa nabrali rovnováhu a dobehli k menšiemu kopčeku. Vieš čo sa tam páslo? Bol to jednorožec! Viem, že si asi teraz pomyslíš – tá vie teda úžasne kecať, ale nie. Ja to myslím smrteľne vážne. V Rem totiž žijú aj jednorožce. Konkrétnejšie dve plemená. Temné a tie obyčajné. Sú omnoho väčšie ako naše koníky. Ich nohy sú dlhšie a pijú len vodu. Sú to prekrásne tvori, na ktorých jazdí vznešený národ sivých ľudí. To je síce pekné, že existujú, no čo ja s nimi na tomto svete? Veď keby to zbadal nejaký človek, asi by sa zbláznil. Nemohla som ho tam nechať. Vyzeral spokojne, olizoval ľad z trávy. Pomaly som k nemu prišla. Vnímal ma. Neutekal, len zodvihol veľkú hlavu a pozdravil ma. Bol z plemena temných jednorožcov. Naozaj bol veľmi krásny.

„Čo povie tvoj majiteľ?“ spýtala som sa ho.

Jednorožec zafŕkal a pozrel smerom k portálu. Bol zamrznutý, nemohol sa ním vrátiť. No kedy sa ľad stratí? Snáď až na jar.

„Poď so mnou.“ poškrabala som ho za ušami.

Jednorožec bol očividne cvičený, lebo za mnou pekne išiel. Priviedla som ho až k mojim jaskynkám. Mal blízko malý potôčik, mohol sa tam skryť i behať.

„Nevzďaľuj sa odtiaľto!“ povedala som mu.

Jednorožce vedia, čo hovoríte. Tento vyzeral poslušne, tak hádam ho tu nikto neobjaví. Neďaleko bola lúka, kde žije národ lúčnych škriatkov. Zbehla som k mojej malej kamarátke, ktorej meno neviem vysloviť.

„Videla si, čo sa páslo pri portále?“

„Videla.“ povedala tenkým hláskom a zakývala hlavou.

Stála na mojej rozprestretej dlani a užívala si výšku, v ktorej stojí.

„Môžete naňho dohliadnuť? O seba sa postará, len mu robte z času na čas spoločnosť, kým sa neobjaví ďalší portál, alebo tento nerozmrzne.“ poprosila som ju.

„Ako si praješ, no čo bude s tým, druhým?“

„Akým druhým?!“ vyvalila som na ňu oči.

„Asi o dva kilometre je lúka, kde ušiel. Bol celý poplašený. Je ešte väčší než ten, čo si ho už zahnala.“ oznámila mi.

„Ach!“ vzdychla som.

Nemohla som ho tam nechať. Po týchto končinách sa prechádza až mnoho ľudí. Poďakovala som sa ženičke za informáciu a vyrazila som. Bella na mňa celý čas spýtavo zazerala. Očividne sa jej vôbec nechcelo naháňať žiadne jednorožce.

Keď som prišla na lúku, kde sa pásol prekrásny žrebec s rohom na hlave, zastala som. Určite patril kráľovi! Takáto krása sa hocikde nevidí. Jeho srsť bola lesklá, jeho hriva dlhá, telo svalnaté. Prišla som k nemu. Ani sa na mňa nepozrel. Bol zaujatý lízaním ľadu, akoby na tomto svete bol iný ľad ako v Rem.

„Ahoj, kamoš!“ povedala som mu, no on stále nič.

Ignoroval ma. Skúsila som ho poškrabkať na hlave, no veľký pán si ma i tak nevšímal. Skúšala som všetko. Nič. Vyliezť sa naňho neoplatilo, lebo i tak nemal uzdu. Povedala som si teda, že ho skúsim odtlačiť. Jednorožce zadnými nekopú, jedine na povel, tak som sa dala do toho. Jasné že nie som taká silná, no rátala som s tým, že sa bude cítiť trápne. Jednorožec však stál a stál. Neviem, či som ho tak dlho otravovala alebo sa dostavil ten pocit trápnosti, konečne sa pohol.

„Nemôžeš tu byť! Niekto ťa uvidí!“ zazrela som naňho.

Len vtedy sa začal boj. Bol to strašný ignorant! Išiel tam, kde sa mu zachcelo. Vôbec ma nerešpektoval a to vyzeral tak kráľovsky. Škoda, že nepoznám jeho jazdca, veľmi by som ho chcela spoznať, určite je veľmi schopný. Po celej hodine sa mi ho konečne podarilo doviezť k jaskynkám. Zdalo sa mi, že je aj celkom rád, že vidí svojho kamoša. Obom som prísne nakázala, nech nevyliezajú spomedzi skál, lebo už nikdy nezočia svoju vlasť. Rozlúčila som sa s lúčnymi škriatkami, ktorí si v zime stavajú malé domčeky pod koreňmi stromov a vrátila som sa domov.

Chodím ich pozerať každý víkend. Podarilo sa mi skamarátiť s veľkým neposlušníkom. Teraz čakám, kedy sa zjaví funkčný portál a ja budem môcť tých dvoch poslať do bezpečia. Ak by si ich šiel pozrieť, prosím, neber ich nikam inam. Tam, kde sú, je im zatiaľ dobre. Môžeš sa na nich povoziť alebo ich potichu pozorovať. Bude sa ti to páčiť…. 😉