Festival púpavových chumáčikov

Kráčala som prázdnymi ulicami prebúdzajúceho sa mesta a rozmýšľala som, čo zaujímavého by som ti mohla napísať. Pozorne som sledovala mestské jarky, hľadala som čo i len najmenší pohyb za mriežkou kanála. Nepohol sa tam ani len potkan, nieto ešte dáka zaujímavá bytosť ako napríklad permoník. Týchto tajnostkárov je ťažké zastihnúť i za súmraku. Kdeže by som ich ja zastihla teraz – za brieždenia. Nuž čo! Mykla som plecom a pozrela som sa pred seba. A mala som teda poriadne šťastie! Keby som sa pozrela o stotinu sekundy neskôr, asi by som si vymenila jedno železné objatie s pouličnou lampou. Rýchlo som sa jej vyhla a kráčala som ďalej. Čo si to tie dnešné lampy o sebe myslia?! Boli časy, ešte keď boli lampy slušné a vždy sa uhli ony, nie my – úbohí chodci.

Na jednej peknej ulici so starodávnymi budovami mi do očí udrela obrovská zelená ceduľa. Mala na sebe elegantný nápis zlatej farby – „KARPATSKÉ STREDISKO PRE MOKRADE“. A vtedy mi to došlo! Počul si ty už o Konferencií nasekaných fialiek? Určite nie! Ale nie som si istá či by ťa to nenudilo. Zvláštne reči fialových rastlín a ich blízkych priateľov nezaujmú každého. Nezaujímali ani mňa. Ale akonáhle ma napadla táto téma, vynorila sa i ďalšia. Táto udalosť sa odohrala počas prvého týždňa letných prázdnin.

Bolo ráno a ja som s Bellou mierila do lesa. Slnko jasne svietilo, miestami bolo až nepríjemne teplé. Nevšímajúc si krásu menších bylín, vbehla som do slastného tieňa mojich drevených priateľov – stromov. Bella bola celá nadšená. Behala hore-dole, všetko oňuchávala a skúmala, akoby tu bola prvýkrát. Naša prechádzka siahala až k Jaskynnému vŕšku. Normálne sa tak nevolá. Takéto meno som mu dala ja. Pred Jaskynným vŕškom leží ukrytý močiar. Obohnaný riedkym plotom stromov, tvári sa nenápadne. Ale pozor! Raz som tam skoro prišla o psa a pri jeho záchrane i o topánku, no teraz nesmiem odbočiť. Toto je úplne iný príbeh. Takže späť! Za močiarom je kopec – skala, ktorú obrástli stromy a prikryli tenkou vrstvou hliny. I tak jej skaliská miestami vytŕčajú a ukazujú veľké diery. Sú to jaskyne. Stali sa mojimi lesnými izbami. Sú miestom, kde si človek môže oddýchnuť. Dnes som si v nich plánovala oddýchnuť, schladiť sa a načerpať inšpiráciu z lesného života. Ľahla som si na veľký kameň obrastený mäkučkým machom. Je to úžasný pocit, keď môžem vnoriť ruky do zelených perín z rastlín. Bella to taktiež pozná, a preto si ľahla hneď vedľa mňa. Tak a môže sa oddychovať!

Zatvorila som oči a počúvala… V pozadí vládlo najkrásnejšie ticho. Môžete ho počuť len v lese, nikde inde. Na tichu sa pomaly začínal viezť melodický šum lesa. Prerýval ho hlasný spev vtáčích machrov, ktorý robili dojem na svoje priateľky. Bolo to krásne, až som skoro zadriemala. Môj oddych však prerušilo tiché „mľask“. Otvorila som oko a čo to nevidím? Predo mnou sedí obézna ropucha.

„Kŕk!“ oznámi mi.

„Nehovor.“ zamrmlem a otočím sa na druhú stranu.

„Kŕk, kŕk, kŕk!“ ropucha sa začne sťažovať a vyskočí mi na ruku.

„No čo chceš?“

Úplne ma prebrala. Prečo je taká dotieravá? Veď sme sa ani nepoznali a ona mi hneď skáče po rukách.

„Kŕk.“ trvá na svojom a ukáže packou smerom k lúke.

Čo také sa tam môže diať? Lenivo som vstala a žuchla som zo skaly do mäkkého lístia. Ropucha mi okamžite skočila na plece. Nie je to príjemný pocit. Predstav si, že by si mal na pleci balíček s kôpkou studeného mäsa. Brr!

S Bellou v pätách a ropuchou na pleci som vyšla na krásnu lúku. Rozprestierala sa na vrcholci jedného kopca. Lúčne byliny tu boli celkom vysoké, pretkávali ich obrovské hlávky odkvitnutých púpav. Bolo to naozaj pekné, ale prečo ma sem tá žabisko volala? Škaredo som zazrela na plece, kde sa už ropucha stihla pohodlne rozložiť.

„Kŕŕŕk!“ ropucha znudene prevrátila oči a ukázala na veľký kameň, čo stál v strede lúky.

Zdvihla som obočie a vybrala sa k nemu. Najskôr sa mi zdalo, že tam majú seminár nejaké bystrušky, ale žeby na slnku???

Keď som už bola úplne blízko, zbadala som niečo veľmi milé. Boli to snáď najmenšie bytôstky, aké som kedy videla. Podobali sa na elfov s bielymi vlasmi, no boli takí miniatúrni. Merali také tri centimetre. Oblečený boli v krásnych šatôčkách, asi z vlákien listov. Keď ropucha zistila, že sa mi páčia, víťazoslávne si prekrížila predné labky.

„Čo tak čumíš, animág?“ nejaký hlások mi zapískal tesne za uchom.

Ihneď som sa obzrela. Vedľa mňa plachtila drobná ženička. Jej padákom však bolo niekoľko púpavových semienok.

„Ja len… Ešte som o vás nepočula. Čo ste zač?“ spýtala som sa a nadšene som začala skúmať drobčekov na skale.

Nebolo to neslušné, lebo aj oni na mňa čumeli, akoby som bola nejaká pásikavá žirafa.

„Sme lúčni škriatkovia.“ oznámila mi ženička, keď pristála na kameni.

„Ako to, že som si vás tu ešte nevšimla?“

„Veď si neustále v lese. Lúkami len prebehneš. Aj dnes, keby sme po teba neposlali Žofu, ani by si neprišla.“

Malá lúčnica mala pravdu. Naozaj sa lúkam venujem veľmi málo.

„Čím som si zaslúžila, že ste ma k vám zavolali?“

„Máme sté výročie festivalu púpavových chumáčikov. Chceli sme si pozvať hosťa, ako to máme vo zvyku. Ty si tu ešte nebola.“ oznámila mi.

„Oj! Aha. Rada budem vašim hosťom.“ usmiala som sa na ňu.

Posadila som sa ku skale. Bella využila túto príležitosť a napchala sa mi do náručia. Je to veľmi žiarlivé stvorenie, ale na druhú stranu aj milé. Spolu sme čakali, čo sa bude ďalej diať. Ženičkina tvár žiarila šťastím. Dodnes neviem, prečo jej na moje účasti tak záležalo.

Pol hodinu sa nedialo absolútne nič. Neskôr sa steblá na celej lúke začali hýbať. Bolo to divné, lebo v okolí nefúkal žiadny vietor.

„To sú naši.“ oznámila mi ženička a skočila na moje plece vedľa ropuchy. Chvíľu sme sa rozprávali. Dzvedela som sa, že púpavy sú národnou rastlinou lúčnych škriatkov. Ich korene a šťava im slúžia ako potrava i liek. Festival púpavových chumáčikov je vlastne výročie objavenia úžasnej moci týchto žltých kvetov, ktoré nazývame burinou. Počas festivalu vždy prebieha najväčšie rozširovanie púpavy. Ženička bola veľmi zhovorčivá. Povedala mi toho oveľa viacej, no časom mi to už dáko vyfučalo z hlavy. Jej meno bolo veľmi zvláštne. Znelo približne ako Iúúiia.

Lúčni škriatkovia sa zrazu začali zhromažďovať pri skale. Každý z nich si vyrábal padáčik. Šikovne si zapletal pavučinové vlákna, ktoré kúpil od križiakov a vmotával do nich tie najkvalitnejšie semienka. Takto si vypĺňali čas, ktorý by normálne vyplnilo iba zdĺhavé čakanie.

Na blízke stromy pristál kŕdeľ rôznych vtákov. Bolo tam niekoľko drozdov, vrabcov a mnoho iných. Boli to hlavní zabávači. Ako sa slnko začalo chýliť k horám, okolím zaznel dlhý, čistý tón. Pochádzal z malého hrdielka jedného drozda s krásne uhladeným perím. Postupne sa k nemu pripojili i ďalšie vtáky. Ich hlasy zneli ako pradávne píšťalky, veselo hrajúce do tanca. Národ lúčnych škriatkov si začal pohumkávať spolu s vtáčou piesňou.

Neviem, či to bolo pre vtáčí spev, alebo to mali škriatkovia tak úžasne naplánované, no keď dávna pieseň na chvíľu utíchla, lesom zadul vietor. Na chvíľu zahral na organe z listov, potom zahvižďal pomedzi kmene vysokých stromov. Zatočil svojím neviditeľným kabátom a vyniesol do vzduchu všetky padáčiky. Lúkou sa ozýval nadšený džavot. Bolo to krásne. Okolo mojej hlavy lietali drobní škratkovia a biele semienka púpav. Nemohla som sa ubrániť úsmevu. Bolo to prekrásne. Festival sa skončil o polnoci. Z celého srdca ti prajem, aby si i ty raz mohol niečo také zažiť. Buď milý, a možno ťa raz škriatkovia pozvú na svoj festival… 🙂