Démon s krvavými očami

Čas prázdnin ubehol akoby netrval ani týždeň a nastal deň, ktorý už delil od školy len štátny sviatok. Ragrú a moje milované psačky – Bella a nový prírastok Lessie boli odo mňa na stovky kilometrov vzdialené. Nebo bolo sivé, počasie plačlivé. Sedela som v drevenej chatke za stolom a mračila som sa na peračník, akoby on mohol za to, že som si doma zabudla čisté papiere. Pohľadom som bola na malej veci, no sluchom som zachytávala každú jednu kvapku, ktorá sa rozprskla na zemi. Okrem nich som počula aj vietor, ktorý hladil lístie stromov a aj spievajúce vtáčence, ktoré si z dažďa nerobili ťažkú hlavu.

„Poď… Poď k nám…“ opäť sa ku mne priniesol šepotavý hlas dryád.

Volali ma do lesa. Volali ma tam už niekoľko dní a volali neprestajne. Ich snaha sa vyplatila – uspeli. Nevydržala som ich už dlhšie ignorovať. Veď kto odolá volaniu domova? Schytila som foťák, zapásala som si nôž a vrecko plné vzduchu som si vopchala do vrecka na gatiach.

Netrvalo dlho, kým ma les pohltil. Jeho náruč sa za mnou zatvorila ako hladina vody. Neviem prečo bol taký tajnostkár. Nebol taký prívetivý ako ten môj v srdci Slovenska. Niečoho sa bál. Ale keď sa rozhodol niekoho prijať, dal naňho pozor. Pomedzi jeho stromy plávala biela temnota – hmla. Prechádzala sa pomedzi stromy ako vysoká biela žena ťahajúca vôkol seba dlhý závoj.

„Kto si?“ zvolala na mňa takmer až nahnevane.

Priblížila sa ku mne. Môj výhľad sa zmenšil asi tak na meter dopredu.

„Som Modrý animág, vznešená pani. Je toto nutné?“ zavrčala som, keď som si kvôli nej nevšimla hríb, stúpila naň a skončila na zadku.

Neodpovedala mi. Očividne mala zlý deň. Pomôcť sa mi však rozhodol môj priateľ vietor, ktorý ju so smiechom odvial kdesi preč, ale jej dlhý závoj sa mi i tak trochu ovíjal okolo kolien.

Osamela som. Načo ma sem dryády volali, keď sa nehodlajú ukázať?

„Čo sa mračíte slečna? Počúvajte ten nádherný pokoj!“ ozval sa slabý hlások idúci z machu, ktorý som práve míňala. Sedela tam pani Salamandrova.

„Máte pravdu.“ pozrela som na malého tvora a sadla si k nemu.

Oprela som sa o starý dub, zavrela som oči a započúvala som sa. Šum lístia, padajúce kvapky, tiché kroky kdesi v diaľke a nakoniec vtáčia pieseň. Všetko sa miešalo v jemnom kruhu a pôsobilo ako balzam na dušu. Lesná pieseň ma začala uspávať.

„A ČO TU ROBÍTE TAK SAMA?“ zhúkla pani Salamandrova až ma trhlo.

Otvorila som oči a neveriacky som si ju prezrela. Na tvári jej blčala číra nezbednosť.

„Les ma volal. Už dávno som ho nebola pozrieť. Ale…“ zamyslela som sa a spomenula som si na vrecko so vzduchom: „Nie som tu tak úplne sama.“

Pani Salamandrova sa na mňa pozrela zastretými očkami. Začínal som sa báť, že ma pokladá za blázna. Po chvíli však opäť pokračovala:

„A huby nezbierate?“

„No… Nemám veľmi do čoho.“

„Ani bedle? To v pohode odnesiete aj v rukách.“ naša konverzácia začínala zamŕzať.

„No…“ pozrela som sa pár metrov ďalej, kde stáli ich zhnité telá.

Jasné, že by som ich odniesla. Aj zjedla! Ale v tomto lese som nenašla nijakú bedľu ktorá by bola hodná dotyku, nieto ešte konzumácie.

„Nejak sa mi nedarí v hľadaní.“ priznala som sa.

„Hm.“

Nasledovalo dlhé ticho prerývané len lesnou piesňou. Pohľadom som blúdila po okolí. Stromy, kry, rastliny i skaly, všetko bolo chaoticky pohádzané na vráskach zeme a predsa to oplývalo eleganciou a istou vznešenosťou. Z hnedých zmáčaných listov na zemi som pohľadom prešla na moje gate. Splývali s lesom, no na mieste, kde som mala vrecko, čudne odstávali. Bolo preplnené. Preplnené sáčkom plným vzduchu. Načiahla som sa a vybrala ho von. Bokom očka som videla ako ma pani Salamandrova zvedavo pozoruje, no nedala som na sebe nič znať. Vo vrecúšku nebol obyčajný vzduch. Bol v ňom smrad, no ani ten smrad nebol úplne obyčajný. Okrem toho, že bol naozaj výdatný patril tchoriemu démonovi. Presnejšie môjmu tchoriemu démonovi. Vrecúško so smradom mi daroval, keď som odchádzala z domu, aby som ho mohla kedykoľvek privolať. A teraz som sa rozhodla. Zavolám ho! Raz, dva, tri… Uzlík na vrecúšku povolil. Salamandra ma napäto pozorovala. Les na chvíľu úplne stíchol. Zrazu sa ozvalo divoké hvízdanie vetra, ktorý letel pomedzi stromy. Chladný mliečny opar nám udrel do tvárí. Hmla sa začala na jednom mieste točiť a vytvárať nejaký pokrútený obrys. Za polminútku sa na onom mieste objavil zvláštny tvor. Vyzeral ako obrovská biela fretka. Jeho telo malo sedem metrov. Zubiská mal ostré, pretŕčali mu cez pery. Na snehobielej ostro krojenej hlave mu svietili dva krvavé rubíny – oči. Nečíhalo z nich nič dobré. Pani Salamandrovej takmer odpadla sánka. Isto ju premkol strach, lebo sa pomaly začala zahrabávať do machu. Ja som sa však nebála. Bol to môj kamoš.

„Volala sssi ma?“ lesom sa ozval tvorov uhladený hlas.

„Tak, tak, drahý Čita!“ odvetila som so slzami v očiach, lebo ten smrad, ktorý démon so sebou priniesol bol neznesiteľný.

„Ou, prepáč.“ vyceril zubiská, keď si uvedomil, že ma jeho typická aróma ničí.

Smrad v okamihu zmizol, akoby kúzlom.

„A čo teraz?“ Spýtal sa a nespúšťal oči z miznúcej pani Salamandrovej.

„Teraz? Snáď by sme sa mohli prebehnúť lesom.“ usmiala som sa na Čitu.

Tomu nebolo treba viac vysvetľovať. Dobre vedel, že nemám na mysli beh bok po boku.

„Takže si zlenivela, chaa!“ stiahol pery, pri čom sa mu tesáky ešte viac odhalili.

„Nie, že by sa mi nechcelo, ale si taký dokonalý, že to prosto obyčajná chôdza nemôže nahradiť.“ šťuchla som ho lakťom.

Môj malý útok opätoval v okamihu. Jediným pohybom hlavy ma zrútil do mäkkého lístia a chytil ma do zubov. Opatrne, ale aj tak som cítila ich silu. Jemne mnou zahegal.

„Dosť, dosť! Rebrá sa počítať nebudú!“ zasmiala som sa.

„Tak dobre.“ zvrtol sa a vyložil si ma na chrbát: „Ale v prípade nečakaných stretov… Neručím za seba!“ povedal o trochu vážnejšie.

Pripomínal mi svoje temné chute. Nutkanie hrýzť a trhať až kým z človeka nevyprchá život. Taký už raz démoni sú. Mala som šťastie, že pri mne toto nutkanie nepociťuje.

Zakvačila som sa o jeho drsnú srsť a práve v čas. Čita hrabol krátkymi silnými labami do zeme a rozbehol sa vpred. Sťaby had sa preplazil pomedzi stromy k tomu najvyššiemu a v okamihu naň vyliezol. Čita bol obrovský, reálny, no ako démon nepodliehal gravitácií ako iné stvorenia. Odlepil sa od stromu a razom sme sa ocitli nad korunami stromov. Nad hmlou, ktorá rozladene tancovala v lese. Preletel niekoľko stovák metrov. Užívala som si chladný vzduch, ktorý sa mi v rýchlosti opieral do tváre. Žalúdok som cítila kdesi na chrbte, keď prudko zmenil smer nadol. Vnoril sa spolu so mnou do stromov a hladko pristál. Ani so mnou veľmi netrlo. Opäť sa rozbehol vpred. Pohyboval sa ticho ako prízrak. Rastliny ktoré rozhŕňal ružovým ňufákom nešuchotali. Bolo to úžasné.

Zrazu zastal a vzpriamil hlavu, až som tvárou narazila do jeho svalnatého krku.

„Auuu….“ zavrčala som tlmene, lebo som takmer prišla o nos.

„Čšššššt!“ zašepkal.

Pozrela som sa smerom, ktorým upieral zrak. Stáli tam srnky. Vietor vial oproti nám. Nepočuli nás, ani necítili. Boli celkom blízko, no Čitove kúzlo dokázalo od nás odvolať ich pozornosť.

„Chi, chi, chi! A také malé parôžky mal! No videli ste to niekedy?“ chichotali sa na účet nejakého úbohého srnca.

„A ten hubár! Skoro objavil našu bedľovú čistinku!“

„Ale sme ho odlákali.“

„Pravda.“

„Nejdeme tam?“ opýtala sa najmenšia z nich.

Hmmm – potešila som sa v duchu a uštipla som Čitu do boku. Ten sa na mňa spýtavo pozrel a prečítal si moje myšlienky – sledovať srnky až k chutným hríbom.

„Poďme teda! Chýba mi tá slastná zeleň, čo ta rastie!“ vyhlásila najstaršia zo srniek.

Stádo sa dalo do pohybu, netušiac akú radosť mi spravilo. Nechali sme im kúsok náskok, aby nás predsa len nejako nezbadali a pustili sme sa smerom, ktorým odskákali. Už po desiatich metroch sledovania som cítila ako sa Čita začína chvieť. Jemný zápach opäť naplnil ovzdušie.

„Len kľud, priateľu!“ potľakala som ho po boku.

„To sa ti povie, keď sa ti večera promenáduje pred ksichtom. Aj ty chceš tie hríby! Mňa zase zaujímajú srnky… Ach!“ slintal.

O necelých päť minút sa pred nami začala črtať čistinka.

„Tam ssssa passsú! Tam!“ zasyčal démon.

Všetky jeho svaly boli napnuté. Videl srnky na čistine. Jedna z nich zdvihla hlavu. Zbadala Čitove oči. Krvavo žiarili. Sklopila uši a vytrielila opačným smerom.

„Fuj, ty kokso!“ zapchala som si nos a skotúľala sa z Čitu dole.

Prestal sa ovládať. Zápach, ktorý z neho začal priam sršať bol silnejší ako keď sa zjavil pri pani Salamandrovej. Mala som pocit, že ma zalial. A v momente ako som na ňom už nesedela, neudržal sa. Vybehol za srnkami rýchlejšie ako blesk. Úbohé srnky. Čo už… Dali sa síce do behu, ale dá sa utiecť smrti, keď si vás už raz vyberie? Ťažko… Taký útek je márny.

Zakrútila som hlavou a nadýchla sa čistého vzduchu – to bola ale úľava! Dobehla som na čistinku, ktorú srnky spomínali. Bola impozantná! Malá, veľmi dobre presvetlená a takmer až čarovná. Zo svetlozelenej trávy sa k nebu týčili vysokánske bedle! Jakživ som také nevidela. Mali takmer meter. Boli to hríbový velikáni! A taktiež – moja večera. Odlomila som ich zopár. Nemali ani červíčka. Ich vôňa bola silná, zväčšovala hlad, ktorý som od rána pociťovala. To by sa pani Salamandrova teda kukala! Ale kde sa túla ten Čita? Nebolo po ňom ani stopy. Chvíľu som sa promenádovala s bedľami v rukách, no potom som pochopila, že už sa nevráti. Ak sa najedol, určite sa vrátil domov do brloha. Tam mam počká. Vybrala som sa teda naspäť do chatky, z ktorej ma vytiahli lesné víly. Bola som im za to vďačná, les mi prichystal výbornú večeru. Mňam!