Čo je zač malé Mačiatko?

Na začiatku sa ma niekto opýtal, či napíšem k Príbehu o mačiatku aj nejaký krátky článok, kde ho predstavím. Či týmto spôsobom vypichnem pre niekoho možno skryté detaily a metafory. Moja odpoveď bola blesková – Určite nie! Načo by aj? Trochu ma to rozhorčilo, pretože som mala predstavu, ako si každý, kto má oň záujem, nájde trochu času, upokojí sa a otvorí si myseľ pre čítanie z obrázkov. A myslím, že sa tak aj stalo, aj keď to určite  nespravili všetci, (čo vôbec nie je zlé, mne sa tiež častokrát nechce čítať). Môj názor na článok sa však postupom času zmenil. Postretávala som mnoho známych a priateľov, s ktorými sme sa o príbehu rozprávali. Ja som im hovorila o svojich inšpiráciách, oni sa mi z veľkej časti otvorili a ja som žasla, čo ten malý krátky príbeh dal do života im. A na základe týchto rozhovorov som prehodnotila svoje prvotné rozhodnutie a napísala tento krátky článoček (jedna strana).

Možno ste príbeh o mačiatku už videli a čítate tento článok len zo zvedavosti na môj pohľad. A možno ste ho nevideli a len chcete vedieť o čom tu už mesiac dookola spamujem nejaké tie „creepy“ obrázky krvavej mačky a či som fakt trafená… Čítať viac

Temný medveď

Noc je čas, kedy by mali všetci oddychovať. Ale dnešná noc bola iná. Ako sa blížilo ráno, zavítal ku mne sen. Bol to ten druh sna, ktorý ľudia neobľubujú, lebo ruší ich spánok, lebo útočí na ich mysle. Bola to nočná mora.

Ale i tie najhoršie nočné mory sú slabšie než ich obete…
Bol deň ako každý iný. Po oblohe plávalo niekoľko bielych oblakov, slnečné lúče hladili zem. Na verande s veľkými oknami sa zhromaždila moja rodina. Babky i mamky napiekli koláče a iné maškrty. Malo to byť obyčajné rodinné stretnutie plné pohody a oddychu…
Zjedla som niekoľko krémešov a podišla som k pootvorenému oknu. Vdýchla som čerstvý vzduch a pohľadom preletela po veľkej záhrade. Od deravého plota, čo bol v jednom z rohov prichádzal k domu medveď.

Čítať viac

Balada o mladom živote

drugsTento článok píšem preto, lebo sa už ďalej nevládzem len-tak pozerať na mojich známych, či dokonca kamarátov, ktorí sa zo dňa na deň stávajú závislými na veciach, ktorým by mali vládnuť oni samí. Človek je slobodná bytosť. Bohužiaľ sa necháva ovládnuť rôznymi látkami a strojmi. Napokon zabudne na to, ako chutil svet, ešte keď bol slobodný. Neprítomné úsmevy feťákov ležiacich kúsok za mestom, „zaneprázdnenosť“ tých, čo sa nevedia postaviť od tabletu či počítača, vidím to čoraz častejšie. Aké ťažké je chytiť do ruky farby a niečo vytvoriť pre vlastnú radosť? Alebo zavolať kamaráta a ísť sa s ním rozprávať na nejaké pekné miesto? Dávaj si pozor a stráž každý krok v tvojom živote, lebo ak sa nebudeš pozerať pod svoje nohy, môžeš padnúť, a to tvrdo…

 

V izbe sedí mládenec, čo jeho mladé srdce vášňou horí,
Kladie si otázky, rozmýšľa o tom ako ho život korí.

Úspechy, priatelia a rodina stoja na tej svetlej strane,
Zlé zážitky na druhej, štípu ho ako soľ v rane.

Niečo mu chýba. Čo, to vie iba on sám,
Nechce sa mu ísť tou cestou námahy, je predsa mladý, treba sa kochať svetským krásam.

Rytmická hudba, prítulné kamarátky už nedokážu naplniť nenásytné srdce mladé,
Niečo viac hľadá v opustenej uličke, v tom temnom sade.

S papierikom na jazyku sa ozábava päťzačína, prišla farieb explózia,
Všade prchavý smiech, mládenec nových priateľov dostal, zdá sa, že je to lepšie než akákoľvek fantázia.

Nové ovocie sladšie než cukor je. Chlapec kričí: “ Som silný, sám sebe vládnem!“
Tieň sadu naňho však len ďalšiu okovu hodí a chlapec len volá, volá: “ Nikdy nepadnem!“

Na nešťastie už padol a to rovno do lepkavého blata,
Ľudia sa mu vyhýbajú, on sám nezná už ani svojho brata.

Myslí si, že je šťastný, nevidí vôkol seba izbu prázdnu,
Motýle, kvety a vymyslené úsmevy zakryli bezodnú brázdu.

Ak mu silnú ruku nepodáš, bude padať hlbšie a to večne, večne…
Nechápajúc, kde je tvoje šťastie bez listu, ihly či „papierne“…

Pomôž mu!!

Spomienka

 

Si P1130128sám doma, za oknom je krásny slnečný deň. Záhrada hrá pestrými farbami. Pri tom pohľade sa ti mimovoľne na tvári zjaví úsmev. Keď ťa už omrzí hľadenie von, pomaly prejdeš cez dlhú chodbu až do miestnosti, ktorá kedysi bola tvojim hradom bezpečia. Je v nej mäkký koberec. Bol tam odjakživa, je súčasťou tej izby. Stále je mäkký, priťahuje ťa, až si naňho sadneš. Vychádza z neho vôňa minulosti. Pomaly stúpa ako vodná para, točí sa a vytvára pred tebou obraz.

Si na ňom ty sám, len omnoho mladší. Sedíš na tom istom mieste ako dnes, v ruke zvieraš umelohmotné zvieratko. Divoko s ním mávaš okolo légie stojacich hračiek. Vedľa teba je tvoj kamoš, ktorý s nadšením počúva slová, ktoré sa ti sypú z úst. Vysvetľuješ mu ako tvoj blontosaulus so supel silou dokáže pelfektne skákať. V dverách sa objaví tvoja mama, skontroluje vás, či ste v poriadku a odíde. S kamarátom ste sa nenechali rušiť, pokračujete v záživnej hre.

Dnes už vieš, že tvoj „blontosaulus“ by skákať nedokázal. No záleží na tom? Bola to predsa úžasná hra. Na chvíľu znovu pocítiš ten pocit, ktorý si cítil vtedy a načiahneš sa za obrazom, no ten nenávratne zmizne ako fatamorgána. Bola to len spomienka. Spomienka na bezstarostný čas, keď tvojmu svetu vládla čistá úprimnosť. Bola taká jednoduchá, no zároveň zložitá. Jednoduchá v tom, že si vyjadril to, čo cítiš bez hanby a zložitá v tom, že keby sa o to pokúsil hociktorý dospelý, nedokázal by to. Ak by si to chcel znovu skúsiť, zničilo by ťa to. Sám svet by ťa nazval prostorekým a jednoduchým bláznom. V zápätí by ťa zavrhol, vyhodil zo svojho lacného predstavenia.

Ach, čisté srdcia, kde ste sa podeli? Už dávno ste vyšli z módy, považujú vás len za detinskosť…