Alisija – nový začiatok

Žijeme vo svete plnom našich výtvorov. Všade naokolo vládne pokoj a my sme si zvykli na každodenný stereotyp. Dospelí pracujú a zarábajú peniaze, deti zas chodia do školy alebo sa zabávajú.

Žijem uprostred ruských hôr. Môj domov sa nachádza na juhovýchod od prameňa rieky Leny, no severnejšie ako mestečko Čagda. Okolo môjho domu sa nachádza ešte ďalších deväť dreveníc. Je to chudobná samota. Všade navôkol sú lesy divoké, neskrotné, plné zvierat a majestátnych stromov. Ľudia sa tu živia hlavne rúbaním dreva.

Teraz je čas povedať čosi o mne. Volám sa Alisija. Mám šestnásť rokov. Na hlave mám jasnočervené, zvlnené vlasy. Sú neposlušné a večne divoké. Úplne ma charakterizujú. Keď si odhrniem ofinu, zbadáte dve modré oči, ktoré žiaria šibalstvom. Od malička sa stránim pozornosti ľudí. Ich záujmy sú trochu odlišné od mojich. Nie som obyčajná. Nebaví ma piť, ani počúvať hlúpe reči, ako to robí snáď každý u nás. Moji rodičia denne odchádzajú do vzdialeného mesta za prácou. Keďže sú v tomto období prázdniny, dni trávim sama. No ako sa hovorí, človek je tvor spoločenský a aj mňa už samota ubíjala. Rozhodla som sa teda nájsť si spoločnosť. Nemôžem si veľmi vyberať, keďže tu žije veľmi málo ľudí. Jediné, čo mi zostávalo, bolo ísť za partiou neohrabaných chlapcov a dievčat. Radi pili, fajčili, no aspoň som nebola sama. I keď…

Otvorila som staré dvere na dome a vyšla na jedinú ulicu, ktorá sa tu nachádzala. Stará cesta bola plná dier, ktoré vypĺňalo hnedé bahno. Kde tu sa povaľovala nejaká smeť. Ošumelá ulica bola ako kaz na zube čistej prírody. Ako som išla pomedzi domčeky, zbadala som dym.
“ Á! Ktože sa to tu potuluje!“ zvolal na mňa Iľja poťahujúc si z cigarety.
Bol to devätnásťročný chalan s blonďavou hrivou a zelenými očami. Okolo neho postávalo a pofajčievalo asi päť chlapcov a tri dievčatá. Všetkých som poznala. Boli to jediný ľudia v mojom veku, ktorý tu bývali.
“ Čože tu robíš? Veď furt si v lese alebo sama.“ ozvala sa Irina a prehrabla si svoje tmavohnedé vlasy.
“ Bolo mi otupno.“ odpovedala som.
“ Pridaj k sa nám.“ navrhla mi.
V ruke držala zatvorenú fľašu vodky. Neznášam vodku! Všetci ju tu obľubujú, no mne sa hnusí.
“ Práve ideme do lesa. Môžeš nám ukázať niektoré z tvojich obľúbených miest.“ uškrnula sa.
“ Ukázať, ukážem. Ale mali by ste vedieť, že som minule započula vlkov. Sú nablízku.“
“ Tie sú tu stále. Nebojíme sa ich. Sú plaché, nie?“ odpľul si Iľja.
“ V poriadku.“ mykla som plecom a napravila som si malý nôž za pásom.

Viedla som ich húštinou. Cestu nám komplikovali kríky. Slnečné lúče neprenikli cez husté konáre stromov, ovzdušie bolo chladné, nálada pochmúrna. Teda aspoň mne tak pripadala. Ticho prerušovalo hlasné praskanie suchých konárov pod nohami mojich nasledovníkov, alebo zlovestné škriekanie havranov. Išla som rýchlim krokom, čiže neprešla ani hodina a prišli sme na miesto, kde stromy tvorili akoby kruh. Boli prastaré a celý les vyžaroval zvláštnu atmosféru.

Všetci do jedného si posadali na zem. Ako som si stihla všimnúť, mali so sebou celkom tri fľaše. Sadla som si medzi Stepana a Jurija. Boli to obrovský chalani – bratia. Potom som sa už len mlčky prizerala ako chlípu ten štipľavý hnus.

Nálada sa stupňovala. Iľjova tvár začínala červenieť, ostatné dievčatá sa čoraz častejšie zvíjali v hlasnom smiechu, iba ja som bola vo svojej malej bubline. Pomedzi konáre som hľadela na stmievajúcu sa oblohu, z ktorej viseli čierne mraky. Schyľovalo sa k búrke…

Stepan začal byť ku mne príliš prítulný. Zamračila som sa.
“ Daj mi pokoj!“ striasla som jeho ruku z pliec.
“ Áále moja drahá! Čo… Kam ideš??“ načiahol sa mi po nohe, no ja som sa mu vytrhla.

Rozbehla som sa preč od spitej skupiny. Skryla som sa do dutého stromu a objala som si kolená. Vtedy som celkom blízko začula vlčie vytie. V zápätí mu odpovedali ďalšie ťahavé hlasy. Stŕpla som, no ďalej som ich nepočula. Von už bolo tmavo. Z neba začali padať ťažké kvapky. Zasa zmoknem… No čo už…

Keď som sa odvážila vyjsť z môjho úkrytu, na nebi sa ligotali blesky. Obloha bola tmavá ako uhoľ, v diaľke bolo počuť hukot vetra. Prichádzal víchor. Stromy sa ohýbali sem a tam. Vietor zlomil aj niektoré konáre. Hromy boli ohlušujúce, no i tak som začula, ako ktosi vybehol z blízkych kríkov.

Bol to Iľja! Držal si brucho a tváril sa neprítomne. Keď ma zbadal, hodil sa na mňa.
„Utekaj! Utekaj!“ počula som jeho tichý šepot.
Stále bolo z neho cítiť alkohol. Vystresovaná som sa ho opýtala:
“ Čo sa deje? Čo tu robíš?“
“ Všetci sú mŕtvi! Všetkých zabili!“
“ Čo? Kto, koho zabil?“
No Iľja len vykríkol a rozbehol sa preč.
Ani nestihol zájsť za najbližšie stromy a po krku mu skočil hrozne veľký vlk.

Strachom som sa nedokázala odlepiť od zeme. Vlk bol čierny ako samotná noc. Pred očami mi mizol obraz umierajúceho človeka. Zrazu sa zjavila predo mnou celá svorka zúrivých vlkov. Mali huňaté kožuchy a ich oči krvilačne pozerali na mňa ako milióny svetlých hviezd.

Pomaly, pomaličky som cúvala. Keď už som bola od nich zo dvadsať metrov, zvrtla som sa a začala bežať. Vedela som, že nemám žiadnu šancu. Zem bola mokrá a šmykľavá. Sem-tam mi blesk osvetlil cestu. Cítila som vlčí dych tesne za mnou, keď som zakopla o vytŕčajúci koreň a dopadla na malú čistinku.

Zostala som ležať so zatvorenými očami a čakala som na smrť. Tá neprichádzala. Kde sú vlky? Otvorila som oči a obzrela som sa. Šelmy nevychádzali z lesa. Pozrela som pred seba. Stál tam vysoký, mladý muž. Mokré oblečenie mu obopínalo všetky svaly. V ruke sa mu ligotal dlhočizný nôž.

“ No poďte!“ skríkol na vlkov mohutným hlasom.
Prvý, čierny z vlkov sa rozbehol a skočil…
Skríkla som. Bála som sa. Neznámy bol však obratnejší ako šelma. Zabil ju a odhodil na zem.

Ako to spravil, ostatné vlky sa skuvíňajúc stratili v tme. Zo zeme som pozerala na svojho záchrancu. Bola som celá špinavá a premočená, pripadala som si hlúpo. Zrazu sa sklonil a pomohol mi vstať.
“ Poď za mnou.“ chytil ma za ruku.
Bolo to ako prosebný príkaz. Srdce mi búšilo ako blázon a hlavou mi išli divoké myšlienky.

Mám zanechať svoj život a svoju rodinu? Odísť s neznámym do neznáma? Keď sa na mňa mladík usmial, nevedela som sa báť a rozhodla som sa.
“ Dobre.“ zašepkala som, on ma potiahol za ruku, voviedol do húštiny. Čakal ma nový začiatok, v novom svete…