Nová Zem

Kira sa pozrela na veľkú skalu pred ňou. Poslednýkrát stála v lese sveta ľudí. Bola plná očakávaní. Na skale sa objavilo drobné mihotavé svetielko. Pomaly sa začínalo naťahovať a rozpínať, až vytvorilo plochý útvar podobný vysokému zrkadlu, ktoré sa vznášalo nad zemou niekoľko centimetrov. Kira k nemu pristúpila a dotkla sa ho ukazovákom. Zavlnilo sa sťa vodná hladina a ukázalo jej vysoké vrchy Bariér, kde pred vekmi Kiru uväznili.

„Je čas ísť.“ ozval sa tichý, no mohutný hlas Bieleho ducha, ktorý sa zjavil vedľa Kiry.

Zjavil sa pomaly a hoci ho nečakala tak skoro, nezľakla sa ho. Bol väčší ako medveď, podobal sa na draka s levím zadkom, orlími krídlami a býčími rohami. Chvíľu žiaril jasnejšie než slnko, no o chvíľu žiara pohasla a jeho telo nabralo bielu farbu.

„Zvláštne.“ Vzdychla Kira: „ Najskôr som nenávidela tento svet, ktorý je tak odlišný od toho môjho, no teraz mi bude chýbať.“ povedala smutne.

Duch na ňu jemne dýchol. Jeho dych bol voňavý a príjemne teplý. Kira sa usmiala. Láska, ktorá z tejto bytosti vyžarovala bola nesmierne obrovská.

„Môžem mať jedno prianie?“ pozrela naňho.

„Vrav! Čo máš na srdci?“

„Daruj tomuto svetu a jeho krásnej prírode možnosť brániť sa pred tými, ktorý ju zabíjajú. Je krehká, nie tak ako tá v Rem. Je mi clivo, keď vidím, ako pomaly umiera. Tento svet i bytosti v nej nevedia žiť v rovnováhe. Utvor obrancov, ktorí by Zem držali pri živote.“ vravela Kira hľadiac na okolité rastlinstvo a život okolo nej.

Biely duch sa usmial. Natiahol veľké krídla k nebu a jemne sa rozžiaril. Jeho krídla sa začali pomaly sklápať, až pohladili zem. Pred Kirinými nohami z nej vystúpili tri kovovo lesklé kamene, ktoré sa v okamihu zmenili na tri zbrane – dýky.

„Rodové dýky?“ prekvapila sa Kira.

„Chcela si obrancov, tu sú. Zober dýky a bodni ich na miesta, z ktorých budú ochranci čerpať silu. Tam, kde ich zabudneš, tam vzniknú nové bytosti. Bytosti, ktoré ešte neboli poznané v žiadnom zo svetov. Budú chrániť Zem, no nemôžem ti zaistiť, že nastolia na nej mier. Budú mať vlastnú vôľu, tak ako všetky ostatné bytosti. Ty im môžeš predať len svoju požiadavku.“

„Vezmem na seba toto riziko.“ odpovedala Kira a s rozbúšeným srdcom sa zohla po dýky.

Dve si zastokla za opasok, tretiu, tú ktorá mala čepeľ jemne vlnitú, chytila do dlane a odišla ďalej od portálu. Otočila sa a pozrela smerom k Bielemu duchovi. Ten ju nasledoval.

„Ako prvé si volím stromy sám život prírody! Nech tieto bytosti vedia nadobudnúť ľudskú podobu, nech strážia všetky lesy a zelené kraje!“ povedala a špičkou dýky si pichla do prsta. Kvapka jej krvi zostala na čepeli, jej rana sa hneď zahojila. Bodla dýku z celej sily do veľkého duba, pri ktorom stála.

„Podobajúc sa drakom z Rem budú druhé bytosti vládnuť vode a lietať vzduchom!“ povedala a sklonila sa k mláke.

Privolala k sebe malú jaštericu. Nežne ju pohladila prstom po hlave a dýkou opatrne odlúpila malý kúsok šupín, ktoré sa chystala zvliecť. Hodila ho do veľkej mláky a dýkou, ktorej čepeľ bola zahnutá do jemného oblúka, ju zamiešala. Potom nechala zbraň ležať vo vode.

„Týmto dvom novým bytostiam bude vládnuť najsilnejšia z nich! Bude múdra, rozvážna a pevná ako skala. Odolá víchru, oheň jej neublíži. Stvorená bude zo samotnej zeme.“

Kira si vytrhla vlas, obmotala ho okolo poslednej dýky s rovnou čepeľou a zabodla ju do zeme.

„Páči sa mi tvoje prianie.“ ozval sa po chvíli Duch a papuľou spravil vo vzduchu oblúk, ktorý prechádzal miestami, do ktorých boli dýky zabodnuté.

Keď sa na ne Kira pozrela, videla, že každá z nich sa ohýba a mení postupne sa mení tvar ich rukovätí.

Dýka v strome sa predĺžila a narástli na nej striebristé konáriky. Drahokam v nej naplnila tmavozelená farba. Druhá dýka v mláke sa zafarbila do modra. Z jej rukoväte sa stala jašteria hlava s dlhým krkom. Tri drahokamy na nej sa sfarbili ako opál hrajúci od zelenej cez žltú až k perleťovej farbe. Posledná dýka sa zmenila najmenej. Jej oceľ mierne stmavla, na konci jej rukoväte sa vydula guľa. V jej strede svietil červený drahokam.

„Uvidím nové bytosti, alebo nás tlačí čas a musíme ísť z tohto sveta?“ spýtala sa Kira.

„Uvidíš prvorodené z nich. Povieš im, prečo vznikli, a čo je ich úlohou.“ odpovedal Duch.

Hneď ako to dopovedal, lesom sa ozval tichý šum. Kiriným telom prešiel mráz. V okolí cítila nový život. Voda z mláky sa vymrštila do vzduchu. Bolo jej oveľa viac, ako sa do mláky zmestilo, vyzeralo to že z nej tryská. Zmenila sa na veľkého jaštera. Mladý vodný drak mal modré šupiny, pevné, no na prvý pohľad hladké ako hadia koža. V zapadajúcom slnku sa trblietavo leskli. Pazúre mal čierne ako uhoľ, stískal nimi zem. Z chrbtice mu vychádzali ostne taktiež čierne ako uhoľ. Dračia tvár bola pretiahnutá a elegantne štíhla. Z papule mu vytŕčali ostré zuby. Jeho oči boli zelenšie než smaragd, šikmé ako úzke dlhé štrbinky. Lemovala ich fialová linka, ktorá sa ťahala až k zátylku. Svalnaté blanovité krídla mal pritiahnuté k sebe, dlhým chvostom švihal sem a tam. Šla z neho majestátnosť a rešpekt. Premeriaval si okolie a keď zbadal Kiru s Bielou mágiou, razom skrotol. Premenil sa na vysokú ženu. Ryšavé kučery jej splývali až po pás. Obtiahnuté tmavé oblečenie jej dokonale sedelo na štíhlom tele s dlhými nohami. Smelo podišla k svojim stvoriteľom a poklonila sa Bielej mágií. Vzápätí sa ozval hlasný praskot. Starý dub sa začínal zmietať ako had. Dýka z neho vypadla a strom vytrhol zo zeme svoje dlhé korene. Stočili sa do dvoch mocných chodidiel a strom sa vztýčil do svojej pravej výšky. S ďalším hlasným praskotom otvoril veľké modré oči i čiernu papuľu s ostrými zubami. Okolím sa rozľahol hlasný mohutný rev, ktorý otriasol okolím. Strom sa natiahol a vzdychol. Podišiel k trom bytostiam pred ním a začal sa meniť. Premenil sa na dvoch ľudí – muža a ženu. Držali sa za ruky. Obidvaja boli dobre stavaní. Na hlavách mali svetlé strapaté vlasy, spod ktorých vykúkali páry modrých očí. Boli odetý v hnedom. Ihneď sa poklonili Bielej mágií. Potom nasledovalo ticho.

„Kde je posledný z vás?“ opýtala sa Kira bytostí.

„Je všade.“ odpovedali bytosti stále sa skláňajúc pred mocným duchom.

„Nech sa ukáže!“ prikázala potichu Biela mágia.

Na to sa zem zatriasla až sa Kira i tri nové bytosti zapotácali. Veľká kopa hliny sa zodvihla a vytvarovala sa do veľkej akoby ľudskej hlavy. Pár prísnych červených svietiacich očí pozoroval okolie. Skalnú bytosť obrastali rastliny, kry, dokonca i jeden strom. Veľké červené oči zažmurkali. Hlina sa v okamihu rozpadla a zosypala tam, kam pred tým patrila. Na zemi zostala stáť mocná postava tmavého muža. Podobne ako drak bol odetý v čiernom. Na hlave mu rástli havranie vlasy. Pôsobil vážne, až strašidelne. Na tvrdej tvári mal pár prísnych očí sýtočervenej farby. Poklonil sa najhlbšie zo všetkých nových bytostí.

„Vstaňte!“ ozval sa hlas Bieleho ducha.

Bytosti zdvihli hlavy.

„Boli ste stvorení pre prosbu tohto animága, bytosti z Rem – z iného sveta. Vypočujte si jej slová!“

„Vítam vás medzi živými bytosťami, drahí! Vašou úlohou bude chrániť tento svet. Ste čisté, ste sama táto krajina. Oplývate veľkou mocou, no nebuďte tyranmi! Nastoľte tu rovnováhu, buďte láskaví k ľuďom, čo tu žijú odjakživa. Možno vás hneď neprijmú, nebudú vás chápať, no učte ich! Zachráňte existenciu tohto umierajúceho sveta. Verím vám! Buďte múdri!“ usmiala sa na nich Kira.

Bytosti si priložili ruky na srdcia a ticho prikývli.

„Za vaše činy vás neminie odmena!“ Biela mágia prevzala slovo: „Predstavte sa tomuto svetu a múdro používajte svoje schopnosti. Ste život, tak ho udržujte. Kira teraz odíde, no pamätajte, že ja zostanem v blízkosti vašich duší. Prídem vždy, keď ma v úprimnosti zavoláte.“ dunel Duchov hlas.

„Spoľahnite sa!“ odpovedal muž s havraními vlasmi.

„Zbohom!“ zakývala im Kira so slzou v oku.

V hlave mala všetky zážitky a krásne chvíle, ktoré na Zemi zažila. Vybrala sa ku skale, pri ktorej bol ešte stále otvorený portál. Vysadla na Bieleho ducha a ten vošiel do portálu, ktorý zmizol v jasnom záblesku a dva svety opäť od seba oddelil.

Nové bytosti sa v tichosti pozerali na miesto, kde zmizli ich stvoritelia. Pomaly sa k nim pridávali desiatky ďalších, im podobných bytostí. S príchodom noci začali skúmať svet, do ktorého sa narodili. Biela mágia im darovala múdrosť a ich pamätiam dala informácie o svete, do ktorého prišli. V hĺbkach duší tušili, že nemôžu dať o sebe hneď vedieť, že musia byť rozvážne, lebo na ich plecia padla veľká zodpovednosť…

Poviedka sa umiestnila na 2. mieste v súťaži Hľadáme talenty 2013 v Banskej Štiavnici. (2020 remastered editon)