Na ceste

Pomaly som kráčala hore schodmi, na chrbte mi visel ruksak, plecia mi k zemi ťahali hádam aj stokilové tašky, ktorých remene sa mi zarývali do tkaniva ako dva tupé nože. Keď som vyšla na platformu nástupištia vzdychla som si. Vlak mal osem vozňov. Pri každých dverách už stáli hlúčiky nedočkavých ľudí. Neponáhľala som sa, miestenku som zvierala pevne v ruke. S otráveným výrazom som nastúpila do vozňa číslo 6. Samozrejme na zlej strane. Kde tu bolo ešte voľné miesto zahádzané taškami. Miestenka ma viedla na opačnú stranu. Už z diaľky som videla ako je moja štvorka snáď celá prázdna. No keď som pristúpila bližšie, zbadala som, že pri okne sedí nejaký pán. V duchu som si pochvaľovala – aspoň sa nebudem tlačiť vedľa ďalších ľudí. Možno by som si pochvaľovala moju situáciu o pár sekúnd viac, keby ma neovalil nechutný zápach. Venovala som chlapíkovi druhý pohľad. Vyzeral dosť špinavo… Ehm, nevadí… Povedala som si v duchu a vyložila som si tašky na poličku. K sebe som si zobrala len kabelku – plánovala som sa totiž učiť, no nevedela som, že moje plány budú zmarené.

Prichádzala zima, počasie bolo veľmi nepríjemné, takže som mala kabát, no nejak mi do vyzliekania sa nebolo. Muž oproti sa mi po treťom pohľade zdal veľmi odpudzujúci a tak som sedela vo veľmi kŕčovitej polohe, čo najviac vtlačená dozadu. Vlak sa pohol a ja som si ho opäť nenápadne obzerala. Pod nohami mal dve tašky – jednu koženú, hádam mala už po päťdesiatke a druhú ošúchanú igelitku z Lidla. Gate si už čo to prežili a jeho tmavomodrý sveter s kedysi bielymi pásikmi bol plný omrviniek. Vlasy mal hnedé, bradu trochu tmavšiu, dlhú zo tri centimetre. Do tváre sa mu už vpísali nejaké tie roky, no predpokladala som, že má čosi okolo štyridsiatky. Na stolíku mal rozloženú akúsi knižku s tabuľkami, v ruke zošiť, kde usilovne počítal príklady. Matik? Žeby nejaká super hlava, ktorá sa zabudla starať o svoju fyzickú schránku? Pozrela som sa do odrazu skla, aby som skontrolovala tú svoju. Ryšavé vlásky poslušne držali v dvoch vrkôčikoch a lemovali moju okrúhlu tvár. Len ten môj kabát… Zalievala ma horúčava, tak som si ho rozopla, no teperiť z neho von sa mi pri tom mužovi veľmi nechcelo. Mala som pocit, že keď začnem zaberať viac priestoru, tak sa na mňa pozrie a udeje sa čosi hrozné. Za chvíľu si ku mne prisadla nejaká objemnejšia pani. To som už bola úplne vyblokovaná, keby som sa predsa rozhodla odsadnúť si. Učiť sa? Meh! Nadýchla som sa zhlboka a môj žalúdok sa nervózne zavlnil. Ani jemu sa nepáčil ten odporný puch, obklopujúci toho čudáka, ktorý sa tak usilovne venoval počtom. Takže… Na učenie som bola príliš stiesnená. Odovzdala som lístok sprievodkyni a chvíľu som sa pozerala do tmy von oknom. Muž oproti mi však stále vŕtal hlavou a preto som ho začala viac skúmať. No neviem či to bol dobrý nápad. Čím dlhšie som sa naňho zameriavala, tým väčší odpor k nemu vo mne rástol. Ale nie len odpor. Aj zvedavosť. Pretože nech vyzeral akokoľvek nechutne, bolo na ňom čosi zvláštne.

Jeho oči vyzerali bystro, ba dokonca v nich bolo čosi príjemné. Jeho tvár nebola tvárou ožrana a prehýrené ho človeka, čo stratil nádej. Neustále hľadel do svojich zápisov a vytváral nové. Pohľad na človeka, ktorý tvorí a premýšľa, zvykne byť uchvacujúci. Muž bol rovnaký. Ale kiežby som pri tom nevidela detaily jeho pokožky! Okolo začervenaného špicatého nosa, na mieste kde sa jeho nozdry stretávali s fúzmi, mal množstvo malých pľuzgierov. Boli na sebe tak husto posadené, že vytvárali na každej strane akýsi bledožltý fľak. Jeho vlasy boli plné lupín a ktovie ešte akej špiny. Približne každých sedem minút sa poškrabal a vtedy sa priam strhla najnechutnejšia snehová metelica, akú som kedy videla. Prišlo mi zle a pani sediaca vedľa mi zrazu oznámila, že na ďalšej stanici sa snáď uvoľní miesto na chodbe. No odmysliac si ten nechutný sneh, muž sa neškrabal len na hlave, ale aj na hrudi a krku. Z toho pohľadu ma rozsvrbelo celé telo. V rukách nervózne stískal pero. Nechty na rukách mal hádam dlhšie ako ja, keď som mala gélové. Toľko špiny za nechtami ako on nemal ešte nikto. Občas si dačo mrmlal. Spočiatku to bolo fajn, nejasné slová sa očividne týkali jeho divných výpočtov, o ktoré som sa veľmi nezaujímala, no keď sa jeho mrmlanie stupňovalo a začalo znieť zúfalo, prezrela som si jeho tabuľky. Tento človek vlastne zapisoval príchody vlaku na rôzne stanice, vzdialenosti medzi mestami, časy príchodov a odchodov hodinami, minútami, sekundami a dokonca aj stotiny si vždy starostlivo zapísal. Keď sa niečo nezhodovalo s tabuľkami z roku X, chytal sa za hlavu až musel na chvíľu odísť. Potešila som sa a v kútiku duše som dúfala, že sa nevráti. No márne. Ako si sadal, z hlavy sa mu zosypala spŕška špiny a myslím, že niečo aj na mňa. Na chvíľu odhalil nepekný fľak na predlaktí. Čo to jeee? Neprestával zapisovať. Ako novinu sa pozeral aj na hodinky a kontroloval si čosi na mobile. Tiché vety, ktoré si šepkal popod fúz sa zdali byť logické. Pamätal si ohromné množstvo čísel, ktoré dokopy spočítaval, v pamäti si ich odkladal bokom, aby ich o pár minút zas vytiahol a počítal s nimi. Ak práve nepočítal, spomínal na názvy miest, niektorých ulíc a sem tam spomenul aj nejaké vozidlá. Jeho mrmlanie bolo miestami tak monotónne, až som sa zľakla, keď celkom nahlas zvolal:

„Kawasaki ZZR Zzr 250! Čierna!“

Srdce mi poskočilo. Bezdomovec to nebol. Nemohol byť. Mal priveľa drahých vecí a aj keď špinavé, stále dosť dobré oblečenie.

Keď sme sa blížili k ďalšej stanici, muž znenazdajky vybuchol do strašidelného syčania, vulgárnych slov a na chvíľu sa mi zdalo, že sa čochvíľa rozplače. Začínala som sa báť. Nemôže mu prepnúť, tak, že by zaútočil? Je vôbec bezpečné , aby niečo takéto behalo po svete? Hlúpy nebol, vedel priveľa vecí, mohla som to pozorovať celú cestu. No každopádne prúd informácií, čo sa z neho sypal bol nenormálny. Ani bystrosť mu nechýbala. Vedel, že si ho obzerám, občas som ho zastihla ako sa na mňa taktiež pozerá v odraze skla, počas prestávok medzi zapisovaním… Zas sa poškrabal. Tentoraz asi po celom tele. Zašomral si dačo a začal z koženej tašky vyťahovať ďalšie zošity, nervózne v nich listoval akoby mal na každej strane záložku a presne vedel, kde sa čo nachádza. Okrem kopy takýchto zošitov mal v taške neuveriteľne veľa vlakových lístkov. Skade má tento divný človek peniaze? Neušiel z dákeho ústavu? V akom svete sa jeho myseľ nachádza? A prečo tak smrdí! Prečo je taký špinavý? Bála som sa, že sa nakazím nejakou kožnou chorobou aj keď je to možno absurdná predstava. Myslite si o mne čo chcete. Ale ani vám by sa nepáčilo sedieť pri niekom takomto. Našťastie, konečne sme sa po dvoch hodinách blížili ku konečnej.

Ako vlak zastavil, pozbierala som svoje „švestky“ a rýchlo sa postavila do uličky. Muž ešte chvíľu zapisoval, potom sa začal baliť. Všetky zošity si ukážkovo zrovnal a poukladal do priehradok v taške. Pre vlakové tabuľky mal špeciálne vrecúško. Rýchlo som vyhupla aj s taškami von. Radostne som si užívala dúšky čerstvého čistého vzduchu. Aj keď asi čistý nebol, mne sa po celej tej dlhej ceste zdal nenormálne krásny. Už bola noc, veľmi som sa tešila na posteľ. Ako som vychádzala zo stanice a mierila k zastávke električky, myšlienkami som sa vracala späť k divnému mužovi. Niekedy až tak intenzívne, až sa mi zdalo, že jeho puch ma prenasleduje. Vzdychla som si. Semafór na prechode preskočil na zelenú a ja som spravila krok. Vtedy by som prisahala, že ma ovanul taký istý smrad ako vo vlaku. Žalúdok sa mi skrútil. Ústa sa mi šokovane roztvorili. Ktosi ma pevne trhol naspäť na chodník. Tesne predo mnou preletela motorka, čierna šmuha a zobrala so sebou akúsi staršiu pani, čo kráčala vedľa. Tá zostala ležať na ceste. Nehybne. V kaluži krvi. Mŕtva?! Stále som cítila ten ťah ruksaku vzad. Pálivý ťah. Hučanie v ušiach, divý tlkot srdca. V pomykove som sa obzrela za mňa. Kolená sa mi chceli podlomiť. Podivín z vlaku si čosi mrmlal a zapisoval do zošítka, ktorý nepúšťal z ruky.

„Mešká čierna potvora. Celých desať sekúnd.“ mračil sa.

Chcelo sa mi zvracať. Z neho? Z pani na ceste? Ten človek ma práve zachránil… Ticho som civela na človeka, ktorý ma zrazu úplne ignoroval. Okolo sa začali pohybovať zhrození ľudia… Nevnímala som ich veľmi jasne. Moja pozornosť smerovala na muža. Musel ma vnímať. Jeho myseľ bola v realite. Tej istej ako je moja, no mne sa zdal vzdialený. Skade prišiel tento muž, kam ide a ako to, že ma zachránil?