Vresgy

Údaj z mestskej zápisnice Banskej Štiavnice z dňa 8. 12. 1433:

„…Opäť sa ozývalo vlčie vytie, no neznelo tak dlho ako zvyčajne. Vystriedal ho vresk. Vresk znejúci ako krik trpiacich duší v horúcom pekle a smiech démonov. Ľudia nevychádzali z domov. Stráže bdeli na hradbách, pár z nich zutekalo. Škrek prichádzal od baní. Blížil sa k mestu. Okolo polnoci sa na hradbu vyšplhali zvery. Ich telá celé žiarili do bledomodra. Nikto nevie, čo boli zač. Jednému strážnikovi sa podarilo zabiť toho škaredého zvera kopijou. No len vtedy sa strhlo peklo. Ich svetlá žiara sčerveňela. Hrôzostrašný zvuk sa opäť rozozvučal nad mestom. Asi tridsať pekelných zverov sa rozbehlo do mesta. Rozbíjali okná, rúcali slabšie múry. Celkom zabili až sedemdesiat ľudí, ďalších desať zranili. Boli väčšie ako vlky. Prehnali sa mestom ako mor, zanechali za sebou spúšť. Pokiaľ vyšlo slnko, zmizli. Posledný vresk pekelných zverov sa opäť ozval od baní…“

Dnes vieme, že tieto monštrá boli vresgy. Obyčajne sa nevyskytujú na povrchu zeme. Vďaka ich spevnenej kostre a neobyčajne tvrdým pružným pazúrom sa vedia výborne šplhať po skalách i kolmých stenách. Sú to jaskynné monštrá z podzemia. Ich telá sú akousi kombináciou svalnatého tela podobného mačkovitým šelmám (najviac tigrovi sibírskemu (Panthera tigris altaica)) a ich hlavy sa zas podobajú vlkom. Chrup vresgov má však viac zubov ako vlčí. Očné tesáky môžu presiahnuť dĺžku desiatich centimetrov. Telá im pokrýva dlhá srsť bielej farby, ktorá je prerývaná čiernymi pásmi. Dnes sú známe aj celočierne alebo biele mutácie s ryšavými pruhmi. Srsť týchto šeliem je schopná bioluminescencie – vydáva žiaru. Táto vlastnosť je ovládaná vôľou, svetlo môže mať rôznu intenzitu a farbu. Vresgy ním vyjadrujú svoju náladu, vzájomne sa pomocou neho dorozumievajú a lákajú korisť bližšie. Oči týchto monštier sú odlišné od očí živočíchov, ktoré poznáme. Neobsahujú nám známe zrakové bunky ako tyčinky a čapíky. Vedci sa domnievajú, že ich oči sú kombináciou termoreceptorov a buniek, ktorých fungovanie ešte nepoznáme. Ich dúhovky majú belasú až modrú farbu a zrenice sú biele.

Vresgy boli v minulosti jedny z najznámejších monštier i napriek tomu, že žijú pod zemou. Sú spomínané v nejednej povesti. Najznámejšia z nich ich vykresľuje ako symbol strachu a dravosti. Výskyt vresgov bol zaznamenaný v Ruskom cárstve za vlády cára Fiodora I. Ivanoviča. Ich podobizeň je dokonca vytesaná na chráme v starom máyskom meste Tamchen (polostrov Yucatan). I tu sa prítomnosť vresgov vnímala ako „boží trest“ a prinášala so sebou strach a smrť. Ľudí desili ich dokonale vyvinuté lovecké schopnosti. Vresgy sú veľmi rýchle monštrá, lovia vo svorkách a vydržia naháňať korisť až hodinu. Ich inteligencia sa približuje inteligencií delfínov, čo z nich robí o to strašnejších predátorov, pred ktorými má korisť len veľmi malú šancu na únik. Vždy, keď sa ich lov skončí úspešne, vydajú svoj legendárny strašidelný vresk, podľa ktorého aj dostali meno. Je nepríjemne hlasný. Slúži na odohnanie iných predátorov od koristi. Vresgy dokážu naraz zožrať polovicu vlastnej váhy (viac ako 100kg) a keďže žijú v nehostinných podmienkach, vedia prežiť bez potravy viac ako mesiac.

OPOM sa výskumu týchto dokonalých šeliem venuje len dvadsať rokov. Hovorí, že vresgy ako monštrá nemusia byť hrozbou. V zajatí odchované vresgy sú nebojácne, ľahko cvičiteľné a nevykazujú známky agresie. Majú však len jedného pána. Keby neboli náročné na životné podmienky – tma a stálosť teploty, mohli by sa chovať aj ako domáce zvieratá. V súčastnosti ich počet klesá. Ich teritóriá sa zmenšujú s rozrastajúcou sa ťažbou nerastných surovín, početné svorky sú vyhladzované pre bezpečnosť ľudí. Tých lovia najmä pre nedostatok potravy a keďže sú ľudia ľahká korisť, počet takýchto obetí stúpa. V súčastnosti je najvyšší výskyt vresgov zaznamenaný v Južnej Amerike, v Rusku a v Severnej Európe.